XXXI. Literárna Senica Ladislava Novomeského 2017 Peter Šípoš z Topoľčian - 2. miesto v III. kategórii za poéziu

53-ročný Ing. Peter Šípoš z Topoľčian je ekonómom. Patrí k tohto roku veľmi úspešným členom Literárneho klubu TakSi (Topoľčianski aktivisti slovných ideálov), dokonca je jeho spoluzakladateľom na jar v roku 2015. Autorsky začínal vo svojom 44. roku života, súťažne od druhej polovice roka 2013. Je držiteľom literárnych ocenení od Sniny po Senicu.

- Každé ocenenie ma povzbudilo, každá súťaž má svoje špecifikum, či už v zložení poroty alebo svojimi preferenciami, odtienkami, spôsobom a úrovňou komunikácie s autormi ... Niektoré sú tradičné, uprednostňujúce jednoduchšie a zrozumiteľnejšie vyjadrovanie, iné spirituálne, ale aj taká, ktorá priam nabáda k experimentovaniu (Zrkadlenia Prievidza).

Čo pri raste literárnych talentov oceňujete?
- Vážim si tie súťaže, kde sa odborná porota dokáže fundovane vyjadrovať k tvorbe autorov, má schopnosť pochopiť texty, posudzovať širším nadhľadom, nepodlieha úzkoprsej a jedinej, extrémne subjektívnej paradigme rozpoznať kvalitu tvorby a talent autora, nech by písal akýmkoľvek štýlom, nedá sa "okabátiť" povrchovým efektom a veľmi explozívne rozmáhajúcim sa pozérstvom alebo jednoduchou enumeráciou súčasných "technokratických rekvizít dennej spotreby, či vulgarizmov" v snahe povýšiť túto "novodobú banálnu grafomániu" na súčasnú báseň. Môžem spomenúť víťazné - Poetická Ľubovňa, Zrkadlenia Prievidza (doposiaľ ako jediný víťaz v piatich ročníkoch, avšak už si začínam silno hrýzť do jazyka) atď., alebo aj vlaňajšie prvé miesto u vás v Senici, ale tiež spirituálne zamerané súťaže - O cenu SUT Trnava, Jurinova jeseň, Gorazdov literárny Prešov. Veľa mi odkryli neúspešné, v ktorých som si po prečítaní zborníka ocenených diel vedel odpovedať na príčinu. Poučením boli rovnako prehry, prirodzene ku mne patria.

Čo vás potešilo viac ako ocenenie?
- Ak mi napríklad na neformálnych rozboroch Literárneho salóna Trnava 2017 porotkyňa poetka pani Zlata Matláková viackrát zopakovala, že sa stala na mojej básni „Mená s príslušenstvom k večnosti" závislá a neustále sa k nej musela vracať a trojveršie (prvý nepočká// a ani mŕtvy// nedáva dôvod) v básni „Iná prechádzka" považuje za najlepšie v celej súťaži a ak by mohla, ukradla by si ho do svojej básne ...

Vraj už neposielate do všetkých súťaží svoje príspevky?
- Do niektorých súťaží som prestal posielať svoju tvorbu a vzhľadom na úroveň zborníkov neľutujem svoje rozhodnutie. Niekde sa menia členovia porôt a tým aj kvalita ocenených diel, čo považujem za číry subjektivizmus v nárokoch, ba v mnohých prípadoch neskutočný úpadok, porotcovské amatérstvo. Stretol som sa i s maniermi jednej literárnej poroty s nepochopiteľným precenením prozodického lapsusu, inak si to nedokážem vysvetliť. Myslím si, že vo viazanej tvorbe by sa nemali dostávať do zborníkov gramatické rýmy, archaická inverzia, nezvládnutý rytmus, lebo viazaná tvorba má svoje presné pravidlá a nie je dobrou vizitkou poézie ani poroty, ak ich neovláda, alebo si z toho robí srandu. Tiež si myslím, že zborníky by mali byť výkladnou skrinkou zvládnutých diel, aj formou (zvlášť v rýmovaných dielach), nielen obsahom. Navyše ma nelákajú "pozérske upútavky ako nedonosené svaly z polystyrénu", na ktoré hlavne neskúsenejšia porota "skočí" a propaguje ich v zborníkoch ...

Ktoré literárne súťaže na Slovensku pri vyhľadávaní, podpore a rozvoji literárnych talentov považujete za najvýznamnejšie?
- Nemám vyčerpávajúci prehľad o všetkých súťažiach, hlavne pre mladých autorov, ale môžem povedať aspoň za tie, na ktorých sa zatiaľ zúčastňujem, je to o kvalite porôt a rozboroch tvorby, teda o konštruktívnej kritike: Poetická Ľubovňa, Gorazdov literárny Prešov, Gerbócova literárna Snina, Krídla Ivana Laučíka Liptovský Mikuláš, zo spirituálnych súťaží O cenu SUT Trnava a Jurinova jeseň Čadca, a tradične Literárna Senica L. N. Čo viem ešte o súťaži pre mladých autorov Wolkrova Polianka a Cena R. Fabryho.

Na ktorých súťažiach ste tohto roku zožali úspech?
- Poetická Ľubovňa - 1. miesto; O Cenu SUT Trnava 2. miesto; Krídla I. Laučíka L. Mikuláš - Cena za poéziu (dostávajú ju prví traja bez uvedenia poradia); Jurinova jeseň Čadca – 3.miesto; Literárny salón Trnava- 3. miesto, Gorazdov literárny Prešov – 2. miesto (prvé nebolo udelené).

O čom sa dnes málo alebo nedostatočne hovorí (ale malo by), je to podľa vás námet nielen na zamyslenie, a raz ho možno práve vy spracujete (literárne, publicisticky alebo dramaticky)?
- Domnievam sa, že dnes sa málo hovorí o etike tvorby umenia ako takého. Nemám na mysli nejakú moralizujúcu dogmu, spoločenskú objednávku, nebodaj politiku účelovo vtláčanú do umenia, či popretie slobody vyjadrovania. Sám sa stránim moralizujúcich pohnútok, alebo poplatnosti témy, či rozhodovania o tom, čo je dobro a zlo, lebo to býva spravidla kontraproduktívne a čitateľ si urobí vlastný úsudok. Ono je to aj v literárnej tvorbe ako v rozprávke, kde už malé dieťa dokáže rozlíšiť čierne a biele, a najmä v poézii je často silný kľúč tajomna v nedopovedanom, ale predsa vo vedomom odkaze, v druhom význame. Vravím o zodpovednosti k obsahu, ktorý dávame verejnosti. Aby bolo zrejmé, že autor (hoci nemusí byť lyrickým subjektom) má jasno vo svojom hodnotovom poli a nelavíruje medzi lacnou provokáciou, (v ktorej sa za umenie vydáva všetko na spôsob prostoduchosti aj bez absolútneho talentu) a voľbou ťažšej cesty - vyhýbaniu sa recyklovanej každodennosti nenáročných „umeleckých výstupov" strácajúcich zábrany pred všetkým, počnúc jednoduchou lascívnosťou (textová forma), fetišizmom vyzliekania, či premnoženým samoúčelným vulgarizmom - po bezbrehé násilie ... Aby umenie bolo aj známkou náročnosti, nedehonestovalo značku "ART", hodnotu intelektu s označením homo sapiens a ja pridávam aj „človek zodpovedný, kultúrny a ohľaduplný a rovnako náročný čitateľ" ... Myslím si, že pri čítaní diela by sa nik nemal cítiť nejakým spôsobom ponížený, zdevastovaný, zbitý, lebo o všetkom (aj o násilí a krivdách) sa dá písať autenticky, kultivovane, úrovňou osobnosti, empatickou schopnosťou a talentom autora, ak budem patetický, nazvem to nadnesene, „zobrazovať javy umeleckým rytierstvom" na spôsob Dona Quijota.

Ešte vás niečo trápi, že sa o tom nehovorí?
- Druhou témou by boli literárne súťaže, ich množstvo, úroveň a extrémy, ktoré sú výsledkom slabej objektivizácie úrovne tvorby hodnotiacou porotou. Aby sa nestávalo, že otvoríte zborník a prvým extrémom bude insitná kôpka klišé a stokrát prepísaných gýčov, premnožených genitívnych alebo adjektívnych metafor, gramatických rýmov, nerešpektovanie eufónie a rytmiky verša vo viazaných formách, ktoré nikdy nemôžu ašpirovať na umenie s týmito „literárnymi hrúbkami". Druhým extrémom zasa býva snaha o experiment za každú cenu a „avantgardná porota" ocení čokoľvek iba za to, že je to iné, aj keď o ničom, iba zhluk smiešnych a banálnych každodenných pojmov, majúci navodiť súčasnosť a novátorstvo. Čitateľa to „osloví" akurát ako bombastická guma na najvychytenejších teplákoch, ktorá však hneď aj praskla a odhalila krvi zbavenú výpoveď, teda vykonštruovanú nezmyselnú pózu, „účelové tlačenie na pílu experimentu", ktorému nerozumie ani autor, nieto ešte čitateľ, či sama porota, ktorá si samoľúbo zatlieska, vyzdvihne svoju bohorovnosť a genialitu a zároveň skritizuje zvyšok autorov za neinvenčnosť a nenovátorstvo. Lebo rozhoduje ona, (a niekedy len jej maniere.)
Je zvláštne, ak sa napríklad nejaká tvorba nedostane na jednej súťaži ani do zborníka 10 finalistov a na inej (porovnateľnej) súťaží, pokiaľ to propozície dovoľujú, získa prvé miesto. Niečo tu nie je v poriadku a jedna porota sa nepriamo vysmieva druhej? Či to nemá byť o kvalite básní (aspoň o nejakej 70% kvalitatívnej zhode u akejkoľvek poroty, v akejkoľvek podobnej súťaži), alebo rozhoduje iba „nastavenie", či „maniere" poroty bez ohľadu na báseň? Aj to je zaujímavá téma, v ktorej som bol nepriamo svedkom.

Ako by ste sa charakterizovali?
- Už som v minulosti seba charakterizoval podľa písmen, teraz to skúsim inak, dvomi básňami, jedna (Štvrť) sa vyskytla vo Vašom zborníku v roku 2013:
autoportrét
obliekam roky
na svoju nepremenu

dni sú tak podobne
prečiarknuté vlasy

bolo ich viac
a ja

len po teba sám
ako zlepujem
a strihám zrkadlovú báseň
krájam
a obväzujem dušu dušou
naozaj
/////

štvrť
celý som do trištvrte
čo prevýši
je štvrť jednej básne

neviem ju
na sto percent
lebo dvadsaťpäť
je prach
krajší ako ja

nech rátam akokoľvek:
mäso kosti krv

celý som do trištvrte
a prach je krajší
ako ja
/////

Nazrime ešte do hodnotenia poetickej tvorby Ing. Petra Šípoša od poetky Dany Podrackej, ako si ho autor vypočul aj na rozborovom seminári v Záhorskej knižnici v Senici 7. decembra 2017:
„Peter Šípoš do pôdorysu svojich básní ukryl filozofické hľadanie odpovedí na vlastné otázky. Zapodieva sa Platónom, asymetriou, dezilúziou a ilúziou, Dostojevským, Božími nohami lienky či Elektrou, osobným roz/hraním času. V tomto rozhraní ako v poetickej medzere, v medzipriestore, sa zrkadlia obrazy a predstavy, zmiešané jedny v druhých, aby tak spolu vytvárali poetickú výpoveď. Takto vytvorené sa dá stráviť, uskutočniť akrobatický výkon: „prehltneš sa a budeš len zo seba hadom vyvrhnuté perie“. Had ako symbol kruhu času, ktorý požiera svoj koniec tak v poézii Petra Šípoša nachádza spojenie s tým, čo už nie je (napríklad Dostojevského úsmev) a zároveň to všetko obieha okolo zeme, všetko sa krúti, preto: „moja bodka nemá konca ani nemá kam keď zem je guľa a guľa nedouteká ja sa už neotáčam ľavá alebo pravá vždy zem“.“

Text: Milan Soukup
Foto: Vladimír Holický, Milan Soukup

{gallery}../clanky/lsln2017/sipos{/gallery}