XXXI. Literárna Senica Ladislava Novomeského 2017: Michal Sabol zo Senice - Hlavná cena - Cena predsedu Trnavského samosprávneho kraja za poéziu

21-ročný Michal Sabol zo Senice je študentom učiteľstva akademických predmetov slovenský jazyk a literatúra a výchova k občianstvu na Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Literárnej tvorbe sa začal venovať pomerne neskoro, v 19 rokoch. Svoju tvorbu konfrontoval s inými autormi doposiaľ iba dva razy. „Z prvého pokusu vzišlo ocenenie v tohtoročnom Literárnom salóne Trnava a z druhého cena, ktorá ma teší o to viac, že je získaná na domácej pôde, v takej významnej súťaži ako Literárna Senica Ladislava Novomeského.“

Čo pre vás znamená laureátstvo v XXXI. ročníku celoštátnej súťaže LSLN 2017?
- Naplnenie prirodzenej ľudskej potreby spoločenského uznania a rovnako i možnosti sebarealizovať sa.

Máte literárne vzory?
- Samozrejme, že áno, a nebolo ich málo, no v súčasnosti ma zaujali najmä niektoré myšlienky a postupy v tvorbe „prekliatych básnikov.“

Vaše krédo alebo obľúbená myšlienka, ktoré vám pomáhajú zvládať aj problémové situácie?
- Niektoré princípy stoického myslenia, ak by som však mal konkretizovať, bude to i napriek náročnosti tohto pohľadu na svet, Amor Fati.

Kam by ste sa radi v študovanom odbore prepracovali, čo by ste v ňom radi dosiahli?
- Študujem v druhom ročníku na Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, učiteľstvo akademických predmetov slovenský jazyk a literatúra a výchova k občianstvu. Rád by som dokončil magisterské štúdium a následne buď prijal úlohu pedagóga, alebo pokračoval v bádaní, pravdepodobne na poli literatúry či filozofie, na doktorandskom štúdiu. Človek však nemôže povedať čo bude zajtra, a nie to o 3 roky. Mojou ambíciou teda zostáva snaha pristupovať ku každému dňu najlepšie, ako mi to moje schopnosti a okolnosti dovolia.

Váš doteraz nepremenený literárny sen?
- Poéziu nielen písať, ale aj žiť.

O čie rady ste sa doteraz najčastejšie opierali pri svojom literárnom raste?
- Neboli to priamo rady, ale skôr celkové formovanie osobnosti a výchovné pôsobenie, ktoré prebiehalo častokrát nepriamo a v konečnom dôsledku ma posunulo nielen k štúdiu, pre mňa spočiatku „nenávideného“ predmetu slovenského jazyka a literatúry, ale i k autorskej činnosti, za čo ďakujem pani profesorke Margite Hološkovej z Gymnázia Ladislava Novomeského v Senici, na jej podnet som napísal prvú báseň, a samozrejme, nielen za to. Človek si tieto súvislosti uvedomí až neskôr, a ja verím, že je to tak dobre. Moja vďaka patrí i terajším vyučujúcim z mojej Alma Mater, najmä Dr. Kamenčíkovi za ochotu konzultovať moju tvorbu.

Zbierate už námet na vašu prvú knihu, o čom bude, prípadne z akého prostredia?
- O prirodzenosti človeka, kráse, pravde a epigónoch.

O čom sa dnes málo alebo nedostatočne hovorí (ale malo by)?
- O váhe slova.

Reprezentujete nejaký literárny klub?
- Nie som reprezentantom žiadneho literárneho klubu, a to najmä z dôvodu jeho neexistencie v Senici či (pokiaľ viem) na Záhorí vôbec , čo považujem za veľkú škodu. Veď mesto, v ktorom pôsobili významní dejatelia našej literárnej minulosti, spomeniem aspoň zopár širšou verejnosťou známych mien, ako napríklad Tobiáš Masník, Štefan Pilárik, Jozef Miloslav Hurban, Pavol Országh Hviezdoslav, Viliam Pauliny Tóth, Laco Novomeský a mnohí iní, mesto, v ktorého blízkom okolí bola kodifikovaná spisovná podoba štúrovskej slovenčiny alebo sa odohrávali národne uvedomelé boje slovenských dobrovoľníkov, by si určite zaslúžilo mať svoj literárny klub, minimálne z uvedených historických dôvodov. Pri tejto príležitosti by som rád vyslovil výzvu na vytvorenie takého klubu, nakoľko verím, že nielen na stredom a východnom Slovensku, ale i v Senici a okolí sa nájde množstvo literárne aktívnych mladých ľudí, ktorí by možnosť združovania sa s cieľom rozvíjania svojich literárnych schopností určite uvítali. (Ak by taký záujem bol, prosím, kontaktujte ma.)

Texta: Milan Soukup
Foto: Milan Soukup, František Pitoňák

{gallery}20171208_lsln_sabol{/gallery}