XXXI. Literárna Senica Ladislava Novomeského 2017 Emília Filipová zo Svätého Petra - 3. miesto v III. kategórii za poéziu

Emília Filipová má 88 rokov, je bývalou učiteľkou, žije v obci Svätý Peter. V čase, keď žila a učila v Rajci (od roku 1965), zúčastňovala sa so svojou poéziou v Žiline raz do roka na súťažiach takzvanej záujmovo-umeleckej činnosti. Z literárnych ocenení si do vlaňajška najviac cenila diplomy z Chalupkovho Brezna z roku 1979, keď dostala Diplom za literárnu tvorbu a o rok neskôr tiež v Brezne Diplom - 1. miesto za literárnu tvorbu. Potešila ju k tomu ako odmena i reprodukcia obrazu Vincenta Van Gogha Slnečnice a pamätná medaila. Neskôr, už na dôchodku ju ocenili na súťaži vo Zvolene. Ako 82-ročná začala pracovať na počítači. Objavila literárne súťaže, kam začala posielať svoju poéziu „a takto sa zabávať“.

Autorsky sa venuje písaniu poézie približne od svojej 40-tky. Od roku 2013 sa jej darí posúvať sa v tvorbe ďalej. Potešili isto mnohé? - V r. 2016 som sa zúčastnila Slávnostného udeľovania ocenení „Za posolstvo mieru“ v Bratislave v kategórii poézia, kde som získala prvé miesto a na pamiatku bronzovú sošku Súťaž sa oficiálne volala „Vyslanec mieru" Toto víťazstvo si cením najmä preto, že som stála na doskách divadla L+S, ktoré boli domovom aj môjho najstaršieho syna (Jara Filipa – poznámka M. S.) V rokoch 1980 - 1986 keď sme sa presťahovali do Rajca , sa každoročne konali súťaže ZUČ (záujmovo-umeleckej činnosti) kde som za poéziu získavala každoročné ocenenia. Vychádzali vtedy v zborníkoch Pedagogických rozhľadov.
Po odchode na dôchodok sme sa aj s manželom presťahovali do bytovky v Dudinciach, len 3 km od mojej rodnej obce Hontianske Moravce. Denne sme dochádzali za mamou, ktorá mala záhradu aj kúsok poľa za domom, aby sme pomohli. Po smrti mojej mamy v r. 2004 sme, žiaľ, rodný dom predali, čo ma dosiaľ veľmi mrzí. Už sme nevládali sami pokračovať v prácach okolo domu a zostali sme bývať v Dudinciach. Zhodou okolností ma moji dvaja synovia naučili práci s počítačom a tak sa to všetko začalo. Objavila som celoslovenské súťaže a pokúsila som sa tam posielať svoje básne.

Na ktorú zo súťaží nikdy nezabudnete?
- Nikdy nezabudnem na svoju prvú účasť na vyhodnotení súťaže v meste Ilava a svoje prvé ocenenie . Bola to „Cena primátora mesta" - krásny košíček plný všelijakých dobrôt a predmetov. Tam som sa zoznámia aj s mojimi terajšími priateľkami Dáškou Iliovou, Ankou Prnovou a mnohými ďalšími. Bol to rok 2013. Odvtedy rok čo rok posielam svoje práce do súťaží - a nemôžem sa sťažovať, darí sa mi.
Kde ste získali ocenenia tohto roku?

-.V tomto roku som bola doposiaľ úspešná v nasledujúcich súťažiach: Literárny klub PoeMa v Hornom Srní - 1. miesto; Krídla I. Laučíka , Liptovský Mikuláš - Hlavná cena;
Literárny salón Trnava v Knižnici. J. Fándlyho - čestné uznanie; Poetický Púchov, Včielka Púchov - 1. miesto; Jurinova jeseň - 3. miesto; Cena Literárneho klubu Taksi Topoľčany - Diplom za silný pocitový výraz; Petržalské súzvuky Ferka Urbánka - 2. miesto, Literárny klub Bernolák v Trnave - Čestné uznanie; Literárna Senica Ladislava Novomeského – 3. miesto za poéziu; Gerbócova Literárna Snina - Cena primátora mesta.

Vaše životné krédo alebo myšlienka, ktorá vám pomáha prekonávať aj problémové situácie?
- Moje životné krédo je: nevzdávať sa, keď život prinesie nepríjemné veci, dokonca aj tragédie. Život je už raz taký a nikoho si nevyberá. Preto pri každom páde, pokiaľ človek žije, treba sa pokúsiť čím skôr vstať, oprášiť sa a ISŤ ĎALEJ. Kým človek dýcha, je stále nádej, že sa život zmení k lepšiemu. Treba vidieť vždy pohár POLOPLNÝ.

Máte aj nesplnený literárny sen?
- Môj doteraz nepremenený literárny sen - držať raz v ruke knihu mojej poézie.

Skúste sa nám predstaviť vtipne použitím slov začínajúcich sa hláskami vášho mena.
- Eva Má Írečitý Láskavý Ideálny Akcent - EMÍLIA .

Ako ste tohto roku pracovali na sebe, aby ste dosiahli na Literárnej Senici úspech?
- Pracujem na sebe tým, že píšem aj v tomto veku, čo mi robí už určité problémy, ale núti ma to myslieť. Taktiež pomáha práca s počítačom, ale najmä vôľa nepoddávať sa.

Ktorá kniha vás naposledy mimoriadne oslovila?
- Zaujalo ma viacero kníh, pretože rada čítam, ale spomeniem jednu od Viktora E. Frankla - „Hľadanie zmyslu života“. Ako neurológ a psychiater sa zaoberá okolnosťami, ako sa nenechať zlomiť zážitkami, čo neuznávajú základné hodnoty ľudského života. Opisuje okrem iného život v koncentračných táboroch. kam bol odvlečený ako rakúsky Žid a ako jediný z rodiny prežil.

Aká by mohla byť vaša literárna navštívenka s použitím v rozsahu Tuctových 12, pritom „netuctových“ slov?
- Blíži sa čas, že nestihneš svoj sen, ale aj tak neprestávaš veriť.

Ak sústreďujete už podklady pre svoju prvú knihu, aká bude?
- Ak by vyšla moja kniha poézie, jej základom bude súzvuk mojej duše s prírodou, s mojimi obľúbenými stromami, s vychádzkami do lesa, k potoku a s rôznymi duševnými trápeniami i šťastím, z radosti a lásky k mojej rodine a bolestí prinášaných životom každému jedincovi, ktorý prišiel na tento svet.

Čo želáte svojim rovesníkom, konkurentom či priateľom, ktorí sa do LSLN 2017 zapojili?
- Želám im úspech a šťastie.

Pohrali ste sa s hláskami L,S, L, N a vymysleli vtipnú reklamný slogan našej súťaže?
- Literárna súťaž láka nováčikov.

O čom sa dnes málo alebo nedostatočne hovorí (ale malo by), je to podľa vás námet nielen na zamyslenie, a raz ho možno spracujete (literárne, publicisticky alebo dramaticky)?
- Odpoveď som spracovala ako literárny príspevok.
EŠTE JE ČAS
Pripomínať stále v akej dobe to žijeme, je nosením dreva do hory - nemám to v úmysle. Každému je jasné, že ľudia sú denno-denne zavalení krupobitím rôznych, politických informácií, či dezinformácií, ktoré sa nám denne valia na hlavu zo všetkých strán.
V tejto súvislosti mi prichodí na um známa Krylovova bájka - Lebeť , rak da ščuka, ktorú som preložila nasledovne :
LABUŤ RAK A ŠŤUKA
Keď medzi druhmi jednota chýba.
ich práca sa zladiť nedá
a vyjde z nej nie dielo na svet súce
lež utrpenie, faloš, bieda.

Raz teda labuť, rak a šťuka
voz s pokladom sa ťahať schytli..
Idú sa strhať - a voz sa nehne z miesta.
Poklad by sa im ani ťažký nezdal,
no oni každý z iného sú cesta.

Labuť sa mermomoci driape hore,
rak sa ťahá nazad, šťuka zas na dno rieky.
Kto teda vinu má ? Kto pravdu ?
Posúdiť tie ich večné prieky -
hádam to neprichodí nám.
Jedno však vieme celkom isto :
kde voz stál - dosiaľ stojí tam !

Zdá sa mi, že je v nej povedané všetko, čo by si dnes mala rýchlo uvedomiť celá naša politická reprezentácia. A nielen uvedomiť, ale začať sa už konečne správať tak, aby sme nedopadli pri ťahaní nášho voza „Smer Európa" tak, ako spomínané zvieratá.
Ešte je čas začať ťahať za jeden povraz, ale myslím že už najvyšší.

Nazrime ešte do vyjadrenia poroty na adresu tvorby Emílie Filipovej. Takto komentovala jej súťažné texty na LSLN 2017 poetka Dana Podracká:
„Životná zrelosť 88-ročnej poetky zo Svätého Petra nám dáva osviežujúci dar poetického spôsobu prežívania posledných rokov života, čo je veľká vzácnosť. Rozpráva sa so stromami, necháva sa strhávať búrkou svojich snov, nekričí navonok, ale dovnútra, sama sebe je bútľavou vŕbou. Všetko to je činnosťou, nasmerovanou do večnosti. Usiluje sa zostúpiť do prapodstaty svojho bytia, dotknúť sa srdcom hviezd, každý deň objaviť v sebe človeka. Napriek tomu, že podobné témy už v slovenskej poézii boli napísané, je potešujúce ako si ich Emília Filipová duchovne osvojuje cez prizmu vlastnej skúsenosti a poznania.“

Text: Milan Soukup
Foto: Archív EF (Foto z galavečera „Vyslanec mieru" v Bratislave roku 2016.)

{gallery}../clanky/lsln2017/filipova{/gallery}