V XXXII. ročníku Literárnej Senice Ladislava Novomeského súťaží 151 autorov

V pondelok 8. októbra 2018 organizátori celoštátnej autorskej súťaže LSLN 2018 zo Záhorskej knižnice v Senici odovzdali v Literárnom Informačnom centre v Bratislave porote 311 prác od 151 autorov. Od 59 autorov prišlo 190 súťažných prác v poézii a 121 prác v próze poslalo 92 autorov. Najsilnejšie je zastúpená kategória stredoškolákov.

Už sme informovali, že tohto roku porotu tvoria poeti, spisovatelia a publicisti – Dana Podracká, Eva Tomkuliaková, Soňa Uríková a Marek Vadas. Budú posudzovať mieru talentu tých, ktorým ceny v XXXII. ročníku Literárnej Senice Ladislava Novomeského 2018 odovzdáme 6. decembra v Záhorskej galérii Jána Mudrocha v Senici.
Pre ocenených býva úspech v našej súťaži prvým krôčikom na ceste k intenzívnejšiemu záujmu o literatúru. Talenty sa dostanú viac do povedomia čitateľov, stávajú sa objektmi záujmu literárnych klubov, úspech začína súťažiacich orientovať aj smerom k väčšej publicite svojej dovtedy v médiách. Viac sa začína hovoriť aj o úrovni ich dovtedy viac-menej intímnej tvorby, s ktorou sa prišli otestovať za porotcami – literárnymi odborníkmi.
Aj víťaz Hlavnej ceny - Ceny predsedu Trnavského samosprávneho kraja za poéziu na XXXI. LSLN 2017 Michal Sabol sa zaradil medzi literárne nádeje, o ktoré sa médiá viac zaujímajú. Jedným z dôkazov, ako sa po úspechu vyvíjajú jeho literárne záujmy, ako vníma svoje posolstvo vo svojom poetickom koníčku, sa nedávno zdôveril aj na stránkach internetového časopisu – štvrťročníka Ostium. V ňom publikovali nedávno nielen tri Michalove básne, ale aj obsiahly rozhovor s Petrom Fraňom, z ktorého sme pre vás pár pasáží vybrali.
Michal Sabol:„...Naposledy ma zaujala kniha Caput Mortuum od Michala Habaja, pri ktorej som sa dobre zabavil. Pochopiteľne, tých autorov a textov je viac.
Sebaprezentáciu však vonkoncom nepovažujem za nič neprirodzené, napokon, je to práca, a teda niečo, na čo máme nevyhnutne nárok, a „naštartovať“ svoju Rosinantu sa, aspoň pre dnes, nechystám...“
...Má sa teda podľa vás básnik, umelec či literát „angažovať“ v spoločnosti v otázkach hľadania pravdy? Je preňho akousi „povinnosťou“ vyjadrovať sa k aktuálnemu spoločenskému dianiu?
Rozlíšil by som pri tom medzi spoločenskou pravdou a objektívnou pravdou, o ktorej však teraz nebudem hovoriť. Považujem za dôležité, aby umelci hľadali takúto ľudskú pravdu, aby ju svojou prácou a vierou udržiavali pevnou, a nielen zbytočne otvárali ústa.

V spoločenskej oblasti je najlepšou činnosťou tá, ktorá je spojená s kompetentnosťou a dôverou. A keby aj bola takáto dôvera nalomená, netreba prepadať hanbe, a pokračovať vo svojej činnosti ďalej. Určite nejde o rezignáciu, ale skôr o komunikáciu činom, ktorá pobáda k uvedomeniu si, že keby bol každý človekom na svojom mieste, svet by vyzeral inak. To je síce len ideál, nič to však nemení na tom, že je úlohou každého jednotlivca aj generácie priblížiť sa k nemu, najviac ako to bude možné.

S ideálom povinnosti sme sa opätovne symbolicky navrátili k stoikom. Je teda pre vás osobne písanie poézie akousi pozitívnou nevyhnutnosťou, prostredníctvom ktorej nadväzujete dialóg či už sám so sebou, alebo s ostatnými ľuďmi?

Za záväznú pokladám skôr samotnú činnosť. Je dôležité, v akej oblasti a rozsahu (vzhľadom na vlastné schopnosti) sa uskutočňuje. Je to opäť symbolický návrat k stoikom, no určite nie v plnej miere.

Pokiaľ ide o poéziu, v súčasnom kontexte ju chápem stále iba ako nadstavbu. Nad nami tu visí ešte vždy množstvo nielen lokálnych, ale i globálnych problémov, ktorých riešenie je prioritné.

Riešením takýchto problémov by však pokojne mohla byť i poézia, ktorej prostriedky vytvárajú, okrem iného, široký priestor napríklad aj pre spomínanú „debatu“. Má to však jeden háčik, na dôvod využitia úvodzoviek v slove debata za mňa lepšie odpovie Laco Novomeský týmito veršami:

Až sa zas budú básne čítať
a v ľuďoch ľudí poznáš zas,
až roztopí sa v mútnych vodách
jesenný sneh a jarný mráz,

jak úbohý bol, povieme si,
čas pušiek, dýk a náreku,
v ktorom bol básnik nepotrebný
a človek cudzí človeku.

Je zrejmé, že poézia dokáže málo slovami povedať veľa. Na záver by som sa preto chcel opýtať či máte nejakú obľúbenú myšlienku, citát alebo krátku báseň, ktorá by vystihovala váš postoj k svetu.

Áno, je to táto malá báseň v próze od Charlesa Baudelaira, ktorou sa opíjam často a rád.

Opíjajte sa
Musíte byť stále opojení. V tom je všetko. Je to jediná otázka. Aby ste necítil strašné bremeno času, čo vám drví ramená a skláňa vás k zemi, musíte sa bez ustania opíjať.

Ale čím? Vínom, poéziou alebo cnosťou, čím chcete. Ale opíjajte sa!

A ak raz precitnete na schodoch domu, na zelenej tráve v priekope, v úmornej samote izby a zbadáte, že opojenie sa stráca, pýtajte sa vetra… pýtajte sa vlny, hviezdy, vtáka, veže, pýtajte sa všetkého, čo uniká, všetkého, čo vibruje a kvíli, všetkého, čo hovorí a spieva, pýtajte sa, aká bije hodina. A vietor, vlna, hviezda, vták a veža vám odpovedia: „Bije hodina opojenia! Aby ste neboli martýrmi času, opíjajte sa… opíjajte sa bez ustania! Vínom, poéziou alebo cnosťou. Čím chcete!“ (Citované z rozhovoru Michala Sabola s Petrom Fraňom pre Ostium.)

Text: MILAN SOUKUP