Spisovatelia, jubilanti zo Záhoria - knihy a učitelia

„Knižnica je taká škola pre mládež a pre dospelých, v ktorej učí mnoho múdrych učiteľov." Karel Havlíček Borovský (1821-1856)

Myšlienkou českého obrodeneckého spisovateľa K. H. Borovského otvárame obzretie sa za tvorbou zopár  jarných jubilantov, ktorých život a dielo sa premietli do histórie Záhoria i Slovenska. Viacerí z nich pôsobili aj ako pedagógovia.

Pred 160 rokmi 13. marca 1857 sa narodil v obci Ratková na Gemeri v okrese Revúca Cyril Gallay, básnik, spisovateľ, prekladateľ a pedagóg, ktorý zomrel 18. marca 1913 a pochovaný je na cintoríne v Senici. Pôsobil v Čáčove od roku 1876 do roku 1909, keď odišiel do dôchodku. Svoj knižný básnický debut vydal vlastným nákladom v Prahe (Slzy osudu 1882) a venoval ho Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi (1817-1888). Písal aj pod pseudonymom Strýčko Gallay. Venoval sa výchove mládeže v rodinách, národnej tematike, prekladal diela svetovej literatúry (1908 – Tisíc a jedna noc, 1911 Hans Christian Andersen - Andersenove poviedky), písal pre deti a mládež, skúmal v rodisku i v Senici nárečia. Napísal tiež činohru Svedomie hrávanú dedinskými divadlami. Známa je jeho učebnica fyziky pre národné školy vydaná nitrianskym seniorátom v roku 1901 ako súčasť Školníka pre školy evanjelické (Gallayov Silozpyt). Vyšla v senickej kníhtlačiarni Jána Beža (1842-1905). Spolu s evanjelickým kňazom Jánom Mockom (1843-1911) sa Gallay podieľal aj na redigovaní detského časopisu Novín malých.

Ján Bežo sa narodil v Nitrianskej Strede 21. marca 1842, teda pred 175 rokmi. Učil v evanjelickej škole v Senici od roku 1863 do roku 1888. Bol priateľom hlbockého farára Jozefa Miloslava Hurbana (1817-1888) a po jeho smrti smrti sa Bežo pedagogickej práce vzdal, aby slovenskému školstvu pomáhal ako kníhtlačiar, redaktor, spisovateľ, tiež  pri  pestovaní, praktickom rozvíjaní a propagovaní idey slovenskej svojbytnosti. Štvrť storočia bol v Senici i kantorom a organistom a založil tiež štvorhlasný cirkevný spevácky zbor. Traduje sa, že ako zať prietržského farára Ladislava Paulínyho aj manželkino veno investoval do zariadenia kníhtlačiarne. Stála na niekdajšej Čáčovskej ulici v Senici. Ján Bežo zomrel 24. júla 1905 a je pochovaný na cintoríne v Senici.

Meno ďalšej jubilantky je zviazané s neskorobarokovým kaštieľom Machatka, kde sídli dnes Záhorská galéria Jána Mudrocha v Senici. Tou osobnosťou je výtvarníčka, ilustrátorka a mecenáška – podporovateľka výtvarného umenia, senická rodáčka a v Senici na cintoríne i pochovaná Alžbeta Pokorná, rodená Kálmánová (8.4. 1885 – 20.3.1962). Od jej úmrtia uplynulo 55 rokov. Žila v kaštieli svojho otca Imricha Kálmána, ktorý roku 1933 vyhlásili za pamiatku. Majiteľku Pamiatkový úrad zaviazal budovu udržiavať. Po nej kaštieľ zdedili sestry Markovich, ktoré na obnovu pamiatky nemali prostriedky. Nuž nasledovalo poštátnenie a nákladná obnova štátom. Výsledkom bol roku 1984 zrod Záhorskej galérie v Senici v neskorobarokovom kaštieli Machatka. Jej vznikom sa naplnilo aj želanie Alžbety Pokornej, aby sa jej niekdajší domov stal domovom umelcov. Alžbeta Pokorná je pochovaná oproti kalvárii, kde sa pri pamiatke zosnulých a sviatku všetkých svätých zapaľujú  sviece, takmer v strede  senického cintorína.

V polovici marca sme si pripomenuli 35. výročie úmrtia slovenského básnika katolíckej moderny, prekladateľa, rodáka z Kuklova, lekára a univerzitného profesora – patológa MUDr. Františka Šubíka. V literatúre je známejší pod básnickým menom Andrej Žarnov. Narodil sa  19. novembra 1903 v Kuklove a zomrel 16. marca 1982 v štáte New York v USA v meste Poughkeepsie. Za prvej vojnovej Slovenskej republiky bol prednostom Ústavu patologickej anatómie Lekárskej fakulty Slovenskej univerzity. A  od roku 1942 šéfom slovenského zdravotníctva vtedy ako sekcie Ministerstva  vnútra. Koncom apríla 1943 sa ako lekár  musel zúčastniť na medzinárodnom vyšetrovaní masových hrobov v Katyňskom lese, ktoré vtedajšia nemecká propaganda využila ako dôkazový materiál vo svoj prospech. Lebo šlo o brutálnu stalinskú likvidáciu - vraždu tisícov poľských dôstojníkov, čo sa po celé polstoročie po vojne prísne tajilo a popieralo. Tento fakt sa neskôr odrazil aj na živote, prenasledovaní  a následnej  emigrácii Andreja Žarnova. Roku 1952 po úteku zo Slovenska aj s rodinou na gumovom člne cez rieku Moravu žil v Rakúsku, Nemecku a od roku 1953 v USA. Tam bol lekárom, aj členom významných medicínskych vedeckých združení, i predsedom kultúrnej sekcie Svetového kongresu Slovákov či Spolku slovenských spisovateľov v zahraničí. 

Za pár dní si pripomenieme už 45. výročie úmrtia archeológa, diplomata, historika a prekladateľa, stavebného odborníka, rodáka z Osuského – Štefana Janšáka (1886-1972). Narodil sa 14. septembra 1886 a zomrel v Bratislave 8. apríla 1872. V literatúre nám zanechal aj životopisnú knihu „Život Štefana Fajnora“ (Bratislava 1935), v ktorej nachádzame aj  pohľad na vtedajšie odnárodnené senické zemianstvo, tak ako ho vo svojich dielach zachytil i Svetozár Hurban Vajanský (1847-1916). Advokát a hudobný skladateľ Štefan Fajnor (1844-1909) Janšáka podporoval na štúdiách v Hodoníne i na technike v Brne. Š. Janšák publikoval už roku 1907 v Ľudových novinách. Úzko spolupracoval so svojím učiteľom a sponzorom, poslancom Uhorského snemu doktorom Pavlom Blahom (1867-1927). Roku 1920 sa ako expert zúčastnil na Parížskej mierovej konferencii. V rokoch 1921 až 1923 tiež na príprave reparačnej a obchodnej zmluvy s Maďarskom, v rokoch 1938 až 1939 bol účastníkom prác slovensko-maďarskej delimitačnej komisie. Po druhej svetovej vojne pol povereníkom Slovernskej národnej rady a pomáhal pri obnove vojnou zničeného Slovenska.
Štefan Janšák ako diplomat má veľké zásluhy na rozvoji vzťahov Francúzska a Slovenska. Podieľal sa na vzniku bratislavského gymnázia s francúzskym vyučovacím jazykom. Z hľadiska jeho archeologických prínosov – patrí  k zakladateľom slovenskej archeológie. Roku 1928 bol spoluobjaviteľom keltského náleziska Pohanská v Malých Karpatoch v katastri obce Plavecké Podhradie. Janšákova zbierka obsidiánov (sopečné sklo – vyvrelá hornina vznikajúca  rýchlym tuhnutím žeravej viskóznej lávy) uložená v Slovenskom národnom múzeu v Martine patrí medzi najväčšie v Strednej Európe. Štefan Janšák e pochovaný na cintoríne v Slávičom údolí v Bratislave. Popri mnohých knihách, odborných, historických i beletrii, nájdeme spomienky Štefana Janšáka na detstvo v rodnej obci Osuské tiež v románoch Boli časy boli… a Posledný suplikant.

V druhej polovici apríla si pripomenieme už 120. výročie narodenia historika, archivára, univerzitného profesora Daniela Rapanta (1897-1988). Narodil sa v Holíči 17. apríla 1897 a zomrel v deň svojich 91. narodenín – 17. apríla 1988 v Bratislave. Bol manželom známej slovenskej herečky Hany Meličkovej (1900-1978). Zaslúžil sa o etablovanie histórie na Slovensku ako vedy.
Po maturite v Skalici (1917) študoval v Prahe a štúdiá si doplnil v rokoch 1922-1923 na Sorbonne v Paríži. Od roku 1933 bol mimoriadnym a od roku 1938 riadnym profesorom na Univerzite Komenského v Bratislave, ktorej rektorom sa stal roku 1945. Roku 1950 dostal zákaz prednášať. Medzi rokmi 1956-1958 pracoval v Univerzitnej knižnici v Bratislave, roku 1968 sa stal akademikom – členom Slovenskej akadémie vied.
Venoval sa ťažiskovo aj obdobiu národného obrodenia a ako prvý vedecky vyvrátil názor o neosídlení väčšiny slovenského územia pred 13. storočím. Danielovi Rapantovi in memoriam roku 1991 udelili Rad Tomáša Garrigua Masaryka.

Text a foto: Milan Soukup

{gallery}20170329_jubilanti{/gallery}