Rozhovor so spisovateľkou Denisou Fulmekovou po víťazstve v ankete KNIHA ZÁHORIA 2016

Víťazný titul v 9. ročníku čitateľskej ankety KNIHA ZÁHORIA 2016 „Konvália“ s podtitulom Zakázaná láska Rudolfa Dilonga je vašou štrnástou knihou. Potvrdzujete ňou, že literatúru máte v génoch nielen po otcovi – spisovateľovi a prekladateľovi Jozefovi Kotovi, ale aj po starkej publikujúcej pod pseudonymom Ria Valé a po renomovanom surrealistickom básnikovi Dilongovi. Píšete od detstva a knižne publikujete od roku 2001. Kedy vám napadlo literárne uchopiť tému Konválie – o zakázanej a nenaplnenej láske františkánskeho mnícha a židovského dievčaťa – teda  životné peripetie Vašej starej mamy Valérie Reiszovej, neskôr Rajecovej a po vydaji Krivdovej?
- Myslela som na to už roky, hádam od doby, keď som začala publikovať. Táto téma však bola pre mňa náročná a zároveň veľmi citlivá pre moje najbližšie okolie. Tiež som cítila istú bezradnosť, ako k tomuto príbehu pristúpiť, ako ho napísať a podať čo najvernejšie. Napokon som sa na to odhodlala až po smrti tretieho hlavného protagonistu príbehu – dedka Krivdu, teda manžela starej mamy, ktorého som vnímala ako svojho vlastného. Kým žil, nechcela som sa dotknúť jeho citov, ktoré k milovanej manželke prechovával aj po jej smrti.

Vaša prvotina (zbierka poviedok „Tak čo teda?“) vyšla pod pseudonymom Mina Murrayová. Aj váš otec používal pseudonym Jakub Bond (čo je vlastne slovenská verzia Jamesa Bonda). Čím ste sa inšpirovali pri výbere vášho pseudonymu, prípadne – ako to, že ste sa ho tak rýchlo vzdali?
- Vidím, že ste naozaj dobre informovaný! Minu Murrayovú som si vypožičala z môjho obľúbeného románu Dracula od Brama Stokera, ktorý zhodou okolností do slovenčiny preložil a adaptoval môj otec. Publikovala som pod týmto pseudonymom viacero článkov a používala ho ako podpis aj pod fejtóny z rodinného života. Keďže mali v časopise úspech, rozhodla som sa ich vydať knižne a pseudonym som použila iba zo zotrvačnosti, aby čitatelia neboli zmätení. V tiráži prvotiny som však uviedla aj svoje pravé meno, lebo beztak už každý vedel, kto je Mina Murrayová.

Konvália je zaujímavá aj súborom fotografií z rodinného archívu, aj dokumentmi o arizácii a dobe prvej, fašistickej Slovenskej republiky. Nepotrápil vás pri finalizovaní knihy (po preštudovaní niektorých archívov) viac ako písanie samotné skôr výber toho, čo publikovať a čo nie, aby ste neublížili rodine?
- Bolo to paralelné trápenie, alebo nazvime to skôr zvažovanie. Samozrejme, nie je jednoduché vynášať na svetlo skutočnosti, ktoré rodina desaťročia tajila z takých či onakých dôvodov. Som však pomerne otvorený človek a myslím si, že pravda vždy oslobodzuje. To, čo sa vytesňuje a znejasňuje, začne tlieť a páliť. A teraz nevravím iba o histórii jednotlivých rodín, ale aj o histórii národa.

Ste spisovateľka, vyštudovaná novinárka, máte vzťah k výtvarnému umeniu, ezoterike, viete témy blízke ženám stvárniť seriózne i s nadhľadom, nadsádzkou a iróniou. Mám na mysli napríklad Topánky z papiera (2009), ktorú vám krstila richtárka Záhorákov, rodáčka z Čárov, vtedy 82-ročná herečka Mária Kráľovičová. Sú pred vami nejaké ukryté témy a oblasti, v ktorých ste sa zatiaľ knižne nevyjadrili, ale túžite po ich stvárnení?
- V próze by som sa ešte rada vrátila do histórie, i keď už nie rodinnej. Mám tiež rozpracované nejaké mimobeletristické témy, o ktorých neviem, či sa z nich stanú knihy, ale možno áno, uvidíme.

Niekto si povie – byť manželkou jedného z najmocnejších mužov v médiách na Slovensku – Alexeja Fulmeka, a matkou jeho dvoch dcér, je pre ambicióznu literátku a novinárku výhoda. Je to tak aj pri finiši na knihe? Dbáte na manželove pripomienky? Alebo ho skôr dokážete presvedčiť, že „on sa mýli“, ak niečo kritizuje?
- Manželov názor ma zaujíma, ale nie preto, že je „jedným z najmocnejších mužov v médiách“ – ako tvrdíte vy. S Alexejom sme sa zoznámili ešte na žurnalistike a spojili nás debaty o literatúre, kedysi mal totiž tiež literárne ambície. Bol talentovaný, písal básne i prózu a bol vtedy veľmi sčítaný. Je to človek kritického myslenia a na jeho názor dám, i keď nie bezvýhradne. Sme spolu takmer tridsať rokov a má to svoje výhody i nevýhody, ktoré pozná každý, kto je v dlhoročnom vzťahu.

Poprosím vás menom čitateľov o tip na dobrú knihu. Čo ste naposledy prečítali zaujímavého natoľko, že to odporučíte prečítať aj iným?
- Naposledy som čítala desivú knihu francúzsko-marockej autorky Leily Slimani s názvom Uspávanka. Odporúčam, ale zároveň aj vystríham – nie je to čítanie pre matky slabšej povahy. Možno som ju teda ani ja nemala čítať, ale na druhej strane – bol to čitateľský zážitok.

Záhorská knižnica v Senici tohto roku organizuje a 7. decembra vyhlási výsledky už XXXI. ročníka  celoštátnej autorskej súťaže Literárna Senica Ladislava Novomeského 2017. Do súťaže organizátorom prišlo od 205 autorov 432  poetických i prozaických prác. Mali aj pri vašej ceste do rodiny spisovateľov význam literárne súťaže? Alebo vám pri literárnom raste stačila pomoc a rada otca alebo blízkeho pedagóga v škole?
- Literárnych súťaží som sa nezúčastňovala, nejako mi to neprišlo do cesty, ale ako žiačka som často chodila na recitačné súťaže. Tam som sa naučila pracovať s trémou a verejne vystupovať. Samozrejme, určite je prínosom mať otca literáta, doma obrovskú knižnicu a načúvať takmer dennodenne debatám o knižkách, veď ony boli často aj témou rozhovorov mojej mamy a starej mamy. No každý človek musí pracovať na sebe sám a žiadna z fáz rastu sa podobne ako pri hocijakom inom učení nedá obísť. Ale veľakrát ma v mojej ceste posunula nielen rodina, ale aj priatelia. Či už z literárneho prostredia, alebo aj celkom iných profesií, ktorí mi iba úprimne povedali svoj názor.

Hoci už zaradenie Konválie do ankety čosi naznačuje, aký je váš vzťah k Záhoriu?
- Spomenuli ste richtárku Záhorákov Marínu Kráľovičovú – akurát toto leto som s ňou robila rozhovor pre portál Malacké pohľady, s ktorým autorsky spolupracujem. Zatiaľ totiž nezaznelo, že aj keď som rodáčka z Bratislavy, práve moja babička Valéria, o ktorej je kniha Konvália, pochádzala z Malaciek a na svet tu prišla i moja mama. Na Záhorie som sa v detstve vracala s babičkou, keď chodila navštevovať do Malaciek svoju kamarátku z mladosti Irenku Mládkovú a v čase môjho dospievania mali zasa rodičia chalupu v Lábe, takže sme tu trávievali pomerne dosť času. Potom prešli desaťročia a ja som sa na Záhorie vrátila pri písaní Konválie a musím povedať, že ma tento návrat až dojal a bol tiež zdrojom novej inšpirácie. Nuž a pri ocenení Kniha Záhoria 2016, ktoré je pre mňa mimoriadnou poctou, ma mrzí iba jedna skutočnosť -- že sa ho nedožila moja stará mama Valéria.

K oceneniu srdečne blahoželáme.

S Denisou Fulmekovou sa zhováral Milan Soukup.
Foto: Pavol Stanislav pius a Milan Soukup

{gallery}20171027_fulmekova{/gallery}