Prozaička, publicistka, vydavateľka i dramatička Jana Juráňová, rodáčka zo Senice v nedeľu oslávila okrúhle narodeniny. Blahoželáme!

Odkrýva človeka v literárnych modlách. Prekladá z angličtiny a ruštiny. Venuje sa rodovej rovnosti, tabuizovanej inakosti, dáva nám nazrieť do súkromia osobností. Jana Juráňová, rodáčka zo Senice (1957), ktorá detstvo prežila v Cerovej pod Malými Karpatmi, jedna z najvýraznejších súčasných slovenských spisovateliek, nadväzuje na dielo feministiek ako boli Božena Slančíková – Timrava (1867-1951), Terézia Vansová (1857-1942) či Hana Gregorová (1885-1958). Je matkou 23-ročného syna Marka, ktorý študuje na univerzite vo Viedni hru na husle. Nazrime spolu symbolicky do pracovne spisovateľky Jany Juráňovej.

Vyštudovali ste angličtinu a ruštinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od vášho debutu - Zverinec z roku 1993 a odštartovania Knižnej edície vo vzdelávacom a publikačnom projekte ASPEKT roku 1996 ste do života žien priniesli viac ako 110 kníh. Vlastných i prekladov. Akú rolu pri vašom literárnom prebudení a raste zohralo vaše rodné Záhorie? -  To číslo vyzerá neuveriteľne, ale týka sa najmä kníh, ktoré sme s kolegyňami v ASPEKTE spolu redigovali, editovali, prekladali, pripravili na vydanie. Preklady presne zrátané nemám, pôvodné vlastné knihy tiež veľmi nie – bude to tak do desať. To len, aby ste ma nenavrhli do nejakej knihy rekordov :-) Záhorie v knihách priamo nespomínam, ale myslím si, že Záhorie, najmä Cerová, kde som začala vnímať svet, vo mne navždy zostane. Z Cerovej pochádzajú moji rodičia aj starí rodičia, chodievala som tam na prázdniny a tento kúsok sveta tvorí podstatnú súčasť mojich spomienok. Moja rodina a moje spomienky sa najviac zrkadlia v poviedkach Tá príhoda so stromom, Lásky nebeské a Trinásta komnata, ktoré vyšli v knihe poviedok Lásky nebeské.
Narodili ste sa v Senici. Do dvoch rokov vyrastali s rodičmi u starých rodičov v Cerovej. Otec potom dostal prácu v Piešťanoch. Tam sa už narodil aj váš brat a  vyrastali ste tam do sedemnástich rokov. Strednú školu ste absolvovali (na Gymnáziu na Vazovovej ulici) v Bratislave, kam sa rodina presťahovala. Nasledovalo vysokoškolské štúdium i doktorát na Univerzite Komenského. Knižné tituly ako Iba baba, Bubliny, Babeta ide do sveta, Ježibaby z Novej Baby, aj s prekladmi do maďarčiny, sa prihovárajú mládeži. Je pre vás náročnejšie písať knihy či dramatizovať predlohy pre deti, alebo pre dospelých? - Pre deti som dokázala autenticky písať, len keď syn bol vo veku, v ktorom som mu vymýšľala rozprávky. Potom som s detským svetom stratila priamy kontakt. Ťažké je všetko a nič – niekedy sa pri písaní aj natrápim, ale keby som to nechcela robiť, tak to nerobím, nikto ma nenaháňa, takže sa ani nemôžem sťažovať.
Mnohé vaše knihy prevzali významné literárne ceny (Cenu Egona Erwína Kischa, Anasoft Litera, Cenu Jána Johanidesa,…). Boli ste ako študentka súťaživý typ? -  Bola som skôr introvertka. Túto stránku svojej povahy by som nikdy neprekonala, nebyť ASPEKTU. Museli sme s kolegyňami často vystupovať v médiách a napokon, naučila som sa, že ženy sú často socializované na mlčanie a vedome som to prekonávala. Inak až do pádu totalitného režimu som prózu neuverejňovala, pretože to v tom čase nebolo pre mňa vôbec predstaviteľné.
Tento týždeň ste uvádzali do života  druhú z kníh o vzťahu spisovateľov k svojim partnerkám a deň predtým ste o nej rozprávali v Rádiu Devín. Čo bolo pre vás najzaujímavejšie na procese hĺbenia sa do verejnosti málo známych  sfér života najvýznamnejších slovenských poetov a prozaikov, v ktorých životopise figurovalo i Záhorie? - Musím sa priznať, že impulzom nebolo Záhorie, ale moje znechutenie nad vyprázdnenou mýtizáciou – napríklad štúrovcov – keď som písala hru Misky strieborné, nádoby výborné, alebo mýtu o tom, že na Slovensku ľudia naozaj čítajú Hviezdoslava – keď som písala knihu Žila som s Hviezdoslavom. Hviezdoslav pôsobil v Senici skôr nedobrovoľne a ja som našich velikánov nikdy veľmi neospevovala. Skôr som chcela upozorniť na to, ako automaticky prijímame niektoré veci. Ale fakt je, že nejaká tá záhorácka tvrdohlavosť a možno aj zaťatosť sa u mňa občas prejavuje. A mám veľmi rada potmehútsky záhorácky humor. Okrem toho neznášam sentiment – a tak sa mi zdá, že ten sa na Záhorí tiež veľmi nepestuje, zato irónia, občas aj tvrdý výsmech a veselosť áno. Tak to som tu naozaj doma.
Ste jednou  za najplodnejších slovenských prozaičiek. Vaše knihy alebo poviedky vyšli už v nemčine, angličtine, švédčine, poľštine, holandčine, maďarčine, divadelné hry i v ruštine či francúzštine. Čo vás inšpirovalo, že ste sa rozhodovali študovať jazyky? Čo by ste poradili mladým, ktorí chcú cudzie reči tiež uplatniť vo svojej  literárnej budúcnosti? - V čase reálneho socializmu boli jazyky jednou z mála možností ako vykuknúť z nášho malého slovenského dvora. Navyše som od malička milovala knihy, takže s jazykmi sa mi spájala aj literatúra písaná v nich. Dnešným mladým radiť netreba – vedia všetko lepšie než my. Občas si nechám poradiť ja. Ale nie vždy :-)
Pôsobili ste aj ako dramaturgička Divadla Jána Palárika v Trnave, ako redaktorka v Divadelnom ústave, písali ste pre bábkové divadlo. Ktoré z doterajších tvorivých období považujete za pre vás najzaujímavejšie, najplodnejšie alebo inak naj-?  - Ako tridsiatnička som pracovala v divadle a v Slobodnej Európe, to boli veľmi dynamické časy a na oboch miestach som sa cítila ako ryba vo vode. Mám rada zmenu, takže mi vyhovuje aj redaktorská práca, pretože na stôl mi prichádzajú nové a veľmi rozmanité knihy. Najdôležitejšie však bolo, že som mohla s ďalšími ženami založiť ASPEKT a dodnes v ňom pôsobím.
Písať ste začali až v roku 1986 pre divadlo, keď ste pracovali v divadle. Potom až po Nežnej revolúcii. Čím to bolo, že tak dlho váš literárny talent vo vás spal? Čo ho prebudilo? - Ja som si nevedela predstaviť, o čom by som písala v režime, v ktorom sme vtedy žili… Nejaký čas som robila na zväze spisovateľov (takú pomocnú silu), a keď som videla, čo sa tam deje, a o čom sa tam bavia, tak mi bolo jasné, že do toho ja ani nechcem vstúpiť, ani nemám ako… Čiže, pre mňa to bol taký zavretý svet. Až keď vlastne padla totalita, tak som mala pocit, že teraz už môžem hovoriť, čo si myslím, a čo chcem, a čo mňa trápi tak môžem normále povedať. Bude to ponuka pre ľudí, ale dovtedy to bola ponuka pre cenzorov. A v tom som nevidela nejaký zmysel.
Za posledný polrok ste uviedli do života dve nové knihy. Najskôr Cudzie príbehy… - Kniha vyšla na jeseň 2016 a v októbri mala prezentáciu v Artfóre. Je to kniha troch  dlhších poviedok (alebo kratších noviel). Hrdinkami sú starnúce ženy, ktorým sa niečo udialo v živote, a musia sa vysporiadať s nejakým problémom. Riešia ho – buď humorne, alebo je to natoľko tragické, že sa to nedá humorne riešiť, alebo proste s nejakým odstupom. Sú to rôzne životné situácie.
Iba tento týždeň vo štvrtok 16. februára 2017 ste do života uviedli novú knihu „Žena moja drahá“. Je to pokračovanie knižky z roku 2008 Žila som s Hviezdoslavom? - Je to korešpondencia P.O. Hviezdoslava (1849-1921) svojej žene Ilone (1856-1932), najskôr snúbenici Novákovej, neskôr manželke Országhovej. Je to úplne iný typ knihy. Prvá je, ako to kolegyňa nazvala, parabiografický román. Čiže na základe skutočnosti, ale vymyslený a dovymýšľaný príbeh. A séria príbehov, ktoré vychádzajú z reality, nie sú vymyslené, ale (samozrejme) prežívanie postáv som si mohla len vymyslieť. Žena moja drahá, to je Hviezdoslavova korešpondencia, pokiaľ ju bolo možné nájsť – kompletná, ktorú písal manželke.  A potom je tam fragmnent jej korešpondencie jemu, keď si písali navzájom. Tá korešpondencia nie je až taká rozsiahla, pretože oni väčšinu svojho života prežili tesne vedľa seba.
Sú tam teda aj príklady Hviezdoslavových listov z rokov 1874-1875 zo Senice do Dolného Kubína a späť? - Veľká časť je práve zo Senice, keď bol koncipientom v advokátskej kancelárii u Štefana Fajnora a bol zaľúbený do Ilony. Postupne sa zasnúbili, potom sú tam listy, ktoré si písali počas manželstva. Najmä, keď on chodil do kúpeľov, buď s Iloniným otcom, niekedy s bratom, väčšinou s otcom, a ona zostávala doma, riadila, starala sa o domácnosť. On sa kuríroval z toho, že predtým písal. A potom, keď chodil po Európe s Iloniným bratom. A tie odlúčenia boli pomerne krátke na to, povedzme, koľko rokov spolu prežili. Čiže knižka nie je rozsahom nejaká obrovská, ani nemapuje celý ich život, ale skôr sú to sondy do spolužitia ľudí v tom období.
V úvode sme spomenuli, že nadväzujete tvorbou na dielo a aktivity feministiek… - Každá doba mala iné druhy feminizmu podľa toho, na čo reagovali práve ženy. Ale v podstate, keby sme to veľmi chceli zjednodušiť, tak žena je takisto človekom, ako všetci ľudia. Čiže, keď sa jej berú niektoré atribúty, práva, alebo čo, tak proste, o tie práva sa niekto snaží a ten niekto si to nejako formuluje. Väčšinou sú to ženy,  pretože to najviac cítia...A tie formulácie väčšinou, alebo tie požiadavky, narážajú na svet okolo, ktorému sa zdá, že niečo mu berieme. A tým pádom tam vzniká konflikt. Ale veľmi ťažko sa to vysvetľuje zjednodušene, pretože potom sa to v podstate dá znetvoriť ...A všetky tie veci, ktoré sme my za tých vyše 20 rokov, nejakým spôsobom nastoľovali alebo riešili, ponúkali, posúvali, už dnes sa dostali často do mainstreamu. A úplne najdôležitejšie je, že sa z témy násilia na ženách stala téma, ktorou sa spoločnosť zaoberá...Alebo aj násilia na deťoch… Že reprodukčné práva sú niečo, o čom sa hovorí, a nielen že sa to zavrhuje... Tých tém je veľmi veľa.
Ako by ste charakterizovali vaše hlavné poslanie, alebo zjednodušene formulovali to, o čo sa usilujete? - Ja som niekoľko kníh napísala takých, kde som si vlastne robila srandu z toho spisovateľského poslania. Čiže nemám pocit, že by som mala mať nejaké  ja konkrétne poslanie. Keď vládzem a môžem písať slobodne, a je ešte niekto, kto to po mne číta, tak to je to maximum, čo môžem dosiahnuť. Keďže dnes je už ten svet taký rozrôznený, tak nemám pocit, že by sme mali mať nárok na nejaký takýto totalitný úspech, alebo totalitný obdiv alebo aj zavrhnutie. Proste – je tu ponuka mnohých ľudí, ktorí píšu rôzne, v rôznych generáciách. Som jedna z mnohých, do tej ponuky prispievam...A tí ľudia, čo čítajú, s tým niečo urobia, že si o tom niečo myslia, alebo nemyslia, a to je všetko.
Čo nové na vydanie máte zadané do tlače a čoskoro to zaujme aj čitateľov Záhorskej knižnice v Senici? - V súčasnosti si len chystám text, ktorý možno bude knihou o rok, o dva. Vlani mi vyšli Cudzie príbehy, pred 3-mi rokmi kniha Nevybavená záležitosť, na obálke ktorej sú náhrobné kamene z takmer už strateného židovského cintorína na Cerovej. V súčasnosti, keď sa, žiaľ, všade naokolo rozmáhajú nebezpečné fašistické názory, možno aj táto kniha otvorí niektorým ľuďom oči. Podobne ako kniha Orodovnice – v ktorej som písala o mužskej moci v rodine, štáte, cirkvi...
Keby vám k vášmu jubileu chceli dať niečo čitatelia  alebo čitateľky vašich kníh, čím by vás najviac potešili? - Naozaj netuším. Je to také výročie že – povedala som – neoslavujem. Dary nechcem. Na svete je kopu biedy, dávajte na tých, čo to potrebujú...
K jubileu spisovateľke Jane Juráňovej aj menom čitateľov Záhorskej knižnice v Senici želáme všetko najlepšie – zdravie, šťastie, úspechy, pohodu a spokojnosť, veľa chuti do ďalšej tvorby  a čo najkratšiu cestu jej kníh od nej k nám - Jedinečnosť Autorskú, Nápaditosť Absolútnu, Jednoznačný Umelecký Rozmach Aktivít - Nám Osožných. Všetkého Akurát!  V Týždni slovenských knižníc sa so spisovateľkou, rodáčkou zo Senice stretneme aj osobne na besede 14. marca 2017 o 16. hodine a 30. minúte v Záhorskej galérii Jána Mudrocha v Senici.

Text: Milan Soukup

{gallery}20170219_juranova{/gallery}