Prípad Novomeský
Na meno talentovaného a nadčasového básnika, ktorého komplikovaný životný osud sa uzavrel pred štyrmi desaťročiami - 4. septembra 1976 - sa nezanevrelo a jeho dielo a život sú stále predmetom skúmania aj súčasných literárnych vedcov a historikov.
Keďže o Novomeskom a jeho tvorbe sa napísali kilometre textov, dovolím si začať trochu osobne. Počas nežnej revolúcie som mal jedenásť rokov, a tak patrím k časti tej generácie, ktorá sledovanie Večerníčkov predčasne a zo dňa na deň zamenila za pozeranie správ, čítanie novín a historickej publicistiky.
Ako deti sme sa mohli spoločne s dospelými v priamom prenose dívať na rôzne – presnejšie aj menej presné, uvážlivejšie aj unáhlené – diagnostikovania schizofrénie desaťročí, verejných tajomstiev, zamlčovaných či prekrúcaných právd a poloprávd. Za pár dní sa pred našimi očami demontovali ideologické transparenty a propagandistické heslá, Leninova ulica v Košiciach bola premenovaná na svoj pôvodný názov Hlavná, sochy „večného“ Lenina a Gottwalda skončili v depozite. Ulica, v ktorej som v čase nenásilných zmien chodil do základnej školy, tzv. „februárky“, sa premenovala z Februárového víťazstva na krajší a poeticky znejúcejší Park Angelinum. Neďaleko nej sa nachádzalo Námestie Laca Novomeského, ktoré sa tak volá dodnes.
V detskej naivite som sa rok po tzv. nežnej revolúcii pýtal sám seba, ako to, že dejinná zmena nezotrela z názvov ulíc aj Novomeského meno, „veď to bol komunista“. (K detskému veku, prirodzene, patria infantilnosť a nevedomosť.)
Na košickom magistráte sa počas posledného štvrťstoročia vo vedení vystriedalo viacero politických farieb a odtieňov, schopnejší aj menej schopní komunálni politici, no námestie s Novomeského bustou je na sídlisku neďaleko Starého mesta dodnes. Na meno talentovaného a nadčasového básnika, ktorého komplikovaný životný osud sa uzavrel pred štyrmi desaťročiami, sa nezanevrelo a jeho dielo a život sú stále predmetom skúmania aj súčasných literárnych vedcov a historikov (napr. Drug, Hamada, Zambor, Matejov, Barborík, Bokníková, Hermida, Gavura).
Chlapec z veľkého mesta
Hoci Novomeský nepatrí medzi dvojrozmerné postavy slovenských dejín, napriek svojim vnútorným rozporom a protirečeniam sa jeho menu, na rozdiel od napríklad takého Válka či Mináča, vyhol prívlastok „kontroverzný“. Koherentnosť jeho postojov sa tiahne celým jeho tvorivým životom, čo, samozrejme, neznamená, že jeho názory a pohľady na život neprešli istým vývojom, rovnako ako jeho tvorba. Kultivovaná Novomeského osobnosť si v každom režime získavala sympatie aj u názorových a ideologických oponentov a istý osobný jemnocit, až krehkosť a zraniteľnosť, našli metaforickú definíciu z pera Milana Rúfusa, ktorý ho nazval „človekom v koži tenkej ako prieklepový papier“. Ladislav Novomeský (1904 – 1976) patril ku generácii novej slovenskej inteligencie, ktorej drvivá väčšina vyštartovala do pomerov po prvej svetovej vojne z vidieckych, nanajvýš malomestských pomerov. Najmä v prostredí luteránskeho vidieka to nemuselo znamenať, že prichádzali z úplnej intelektuálnej izolácie, no aj do mestečiek, aj takých kultúrnych centier, akým mohol byť napríklad Turčiansky Sv. Martin, istým spôsobom presakoval vidiecky život.
Novomeský sa od svojich rovesníkov odlišoval práve tým, že pochádzal z „veľkého mesta“, narodil sa a detstvo prežil v Budapešti, v rodine slovenského krajčíra. V Budapešti ešte stihol zažiť ani polrok trvajúcu revolučnú Maďarskú republiku rád, no to sa už jeho rodina presťahovala do otcovho rodiska, do Senice, a mladý Laco vyštudoval učiteľský ústav v Modre. Po maturite začal pracovať ako učiteľ v Bratislave a popri tom sa externe zapísal na filozofickú fakultu. Novinárstvo a politická činnosť ho však strhli natoľko, že učiteľovanie a štúdiá zanechal a s plnou vervou sa oddal práci pre ľavicové ideály.
Čoskoro vstúpil do KSČ a odišiel pracovať do Ostravy do redakcie Pravdy chudoby. V baníckom meste bol silno konfrontovaný s ťažkými životnými podmienkami proletariátu a subproletariátu a aj s limitmi prvorepublikovej demokracie. Hoci vtedajší politický systém v Československu bol v porovnaní nielen so susednými štátmi, ale na tie časy aj v celosvetovom meradle demokraticky až luxusne nadštandardný, vďaka vtedajšiemu nestabilnému kontextu nepredstavoval vždy to, čo si dnes predstavujeme pod ľudskoprávnymi minimami. Z dobovej tlače sa môžeme dozvedieť, že aj cenzúra, politicky motivované uväznenia či dokonca streľba polície ostrými do demonštrantov patrili k medzivojnovému Československu. A k tomu ekonomické problémy, vysoká nezamestnanosť a veľká časť obyvateľstva, najmä na Slovensku, žijúca v nedôstojných životných podmienkach.
Ak Novomeský ako chlapec nadobudol v Budapešti ľavicové presvedčenie, nečudo, že ho každodenná konfrontácia s problémami mladej Československej republiky v marxistickom pohľade na svet iba utvrdzovala. Pre svoje novinové články a aktivity sa niekoľkokrát ocitol vo väzbe a bol stále v hľadáčiku tajnej polície.
Bytostný básnik
Novinárske a politické aktivity Novomeského neodklonili od literárnej tvorby a slabosti pre umenie. Kým v jeho politickej publicistike, najmä z počiatočného obdobia, nemusí byť jasné, nakoľko hovoril za seba a nakoľko za stranícku disciplínu, v poézii ústupky politike nerobil. Už časopisecké publikovanie básní malo istú dávku suverenity, v ktorej nebolo začiatočnícke zajakávanie (to si Novomeský odskákal ešte ako stredoškolák), a tak jeho literárny debut, básnická zbierka Nedeľa (1927), priniesol zaujímavú a atraktívnu poéziu, ktorá zaujala čitateľov a u kritiky nestratila záujem dodnes.
V čom spočívala sila Novomeského poézie? Možno v kongeniálnom spojení obsahu a formy, ktoré citlivo zaznamenávali ako seizmograf civilizačné otrasy a zemetrasenia tak spoločenstiev, ako aj jednotlivcov, cez nenásilne absorbovanú avantgardnú poetiku vyjadrovali úzkosť a odcudzenosť modernej každodennosti, drobné eufórie aj nenápadné tragédie. Novomeský bol od počiatku básnikom mesta a mestského človeka – veď aj prvá báseň v zbierke sa začína zabudnutým dáždnikom v kaviarni Union. Ku koloritu mestského života patril nočný život, ulice, prostitútky, anonymné slúžky, priateľ umierajúci na tuberkulózu. Aj alkohol a erotika – Novomeský sa neštylizoval do pózy vzorného súdruha, ale k jeho poetike patrí aj sebairónia, zmysel pre bohémstvo a recesiu.
Sociálne verše v jeho podaní sú vážne, no chýba im agitačné rýmovanie či primitívne angažované politické delobuchy. Hoci bol Novomeský výrazne intelektuálne založený a aj srdcom „myslel“, nechýbajú sugestívne obrazy, ktoré evokujú viaczmyslové zážitky. Poetologické rozbory určili vplyv na Novomeského poéziu z českého poetizmu, neosymbolizmu a európskych avantgárd, nechýbal ani vplyv Majakovského či Jesenina, no sila jeho poézie stála predovšetkým na tom, že bol sám sebou. Umenie chápal ako zvrchované a nedal si ho kriviť politickou alebo ideologickou inštrumentalizáciou.
Kaviarenský komunista
Novomeskému prischol v pražskom prostredí imidž kaviarenského komunistu. Na prvorepublikových karikatúrach v Smrekovom magazíne Elán mu nechýba povestná cigaretka. Nešlo o pózy rozmaznaného salónneho ľavičiara, ani o smrekovské bonvivánstvo – kaviareň znamenala pre Novomeského pracovňu a zároveň miesto na medziľudské kontakty. A kaviareň bola pre Novomeského aj symbolom mesta, jeho prirodzeným priestorom, v ktorom sa pohyboval oveľa ľahšie a s väčšou istotou ako v prírode či rustikálnom prostredí.
Nasledujúca Novomeského básnická kniha Romboid (1932) vyšla počas autorovho niekoľkoročného pražského pobytu, no vznikala ešte v Ostrave. Ešte viac sa v nej zvýraznili avantgardné črty autorovej poézie, čo naznačoval už samotný „geometrický“ názov. Experimentuje s formami, hrá sa so slovami a s originálnymi obrazmi, no napriek tomu neopúšťa meditatívne a reflexívne tóny a neuniká od reality. Zbierka však bola odmietaná časťou nechápavej kritiky, nielen ľavicovej, ktorá ho obviňovala z formalizmu a napodobňovania cudzokrajných štýlov. Aj v týchto veršoch pomedzi básnikovu hravosť prenikalo humanistické presvedčenie a nefalšované sociálne cítenie, hoci vo výrazne menšej miere ako v jeho debute.
Novomeský si dával záležať aj na vizuálnej podobe svojich zbierok a dával si ich ilustrovať progresívnymi osobnosťami výtvarnej scény. Debut mu ilustroval Mikuláš Galanda, Romboid legendárna surrealistická maliarka Toyen (Marie Čermínová) a obálku kritikou a čitateľmi vrelo prijatých Otvorených okien (1935) navrhol Karel Teige. O desaťročia neskôr jeho spoločná kniha s fotografom Martinom Martinčekom Nezbadaný svet (1964) získava striebornú medailu na Bienále v brazílskom São Paule.
Za otvorenými oknami sa však v polovici tridsiatych rokov dali tušiť sťahujúce sa mračná celosvetového konfliktu. Krvavým prelúdiom k vojnovej dráme bolo prepuknutie občianskej vojny v Španielsku. Novinár Novomeský opustil pražskú kaviareň a šiel najprv do Valencie, potom do Barcelony a Madridu, aby v osemdielnej reportáži referoval o bratovražednej tragédii v republikánskych zákopoch a bombardovaných mestách. Zaradil sa tak medzi svetovú špičku reportérov na španielskom fronte, ako boli napríklad Ernest Hemingway, Egon Erwin Kisch, Antoine de Saint-Exupéry, Iľja Erenburg či Robert Capa a Gerda Taro. Zdržanlivý postoj demokratických krajín k legitímnej španielskej vláde a výdatná pomoc fašistického Nemecka a Talianska nacionalistickým povstalcom nedávali priveľa dôvodov na optimizmus.
Po rozdelení Československa a prepuknutí svetovej vojny sa Novomeský presťahoval do Bratislavy. Nakrátko bol dvakrát zatknutý a väznený, no po celý čas pracoval v ilegálnom odboji ako člen vedenia Slovenskej národnej rady. Po vypuknutí SNP rokoval v Londýne a v Moskve, medziiným aj o predstavách rovnoprávneho usporiadania slovensko-českých vzťahov. Po oslobodení Československa zastával významné funkcie a aj v nich sa zasadzoval, na rozdiel od časti svojich spolustraníkov, o umiernené postoje.
Koniec ilúzií, no nie ideálov
Iróniou dejín je, že najtvrdšie a najdlhšie väznenie si básnik, novinár a politik Novomeský odskákal v nových pomeroch, ktoré mali zabezpečiť sociálnu rovnosť a odstránenie nespravodlivosti. Tri roky po februárovom komunistickom prevrate sa stal obeťou mocenských manipulácií a ocitol sa na čiernom zozname „buržoáznych nacionalistov“, aby bol v Prahe (1954) po troch rokoch vyšetrovacej väzby odsúdený na desať rokov odňatia slobody. Brutálnym psychickým a fyzickým týraním ho donútili svedčiť na zinscenovanom procese proti Slánskemu a spol., čo pre viacerých, medzi inými aj jeho dobrého priateľa Clementisa, znamenalo popravu obesením.
Kým bol Novomeský vo vyšetrovacej väzbe, nejeden z tých, ktorí ho dobre poznali, písal nenávistné články, v ktorých žiadal aj jeho smrť ako zradcu a ideologického heretika. (A medzi nimi aj takí, čo je ďalšou z irónií dejín, ktorí pre zmenu po auguste 1968 skončili na viac ako dvadsať rokov v úlohách zmúdrených disidentov.) Po podmienečnom prepustení z väzenia psychicky a fyzicky zlomený básnik musel ešte niekoľko rokov čakať na plnú občiansku rehabilitáciu.
Meno Novomeský bolo v tom čase známe v celej Európe, objavovalo sa na stránkach novín a vzbudzovalo sympatie európskych ľavičiarov vytriezvených zo stalinistických ilúzií. Keď v roku 1965 americký básnik a burič Allen Ginsberg príde do Československa, chce sa stretnúť s „českým Pablom Nerudom“ a slovenského básnika naozaj v jeho bratislavskom byte navštívi. Podľa svedectva Novomeského dcéry šlo vďaka jazykovej, generačnej a kultúrnej priepasti o rozpačité až bizarné stretnutie. V tom čase mal niekdajší avantgardista Novomeský predsa len bližšie napríklad k staršiemu Pasternakovi, ktorého poéziu aj prekladal.
Nádeje na reformný „socializmus s ľudskou tvárou“ zastavil úder v podobe vojenskej invázie vojsk Varšavskej zmluvy pod taktovkou Sovietskeho zväzu. Následným paradoxom slovenských dejín a Novomeského života je, že jedným zo symbolov tzv. normalizácie sa stal Novomeského priateľ a nielen stranícky, ale aj nezlomnejší a odolnejší väzenský kolega z čias gottwaldovského stalinizmu Gustáv Husák.
Nová situácia spolu s niekdajšou väzenskou anabázou u Novomeského spôsobila už koncom šesťdesiatych rokov zhoršenie ťažkých zdravotných problémov, a tak v júli 1970 mozgová mŕtvica „zariadila“ jeho úplné vyradenie zo spoločenského života. Novomeský sa tak nestal „normalizačným politikom“, ako môžeme občas počuť od niektorých iniciatívnych, ale nesčítaných publicistov a ignorantských politikov, a to dokonca ako dôvod na viacnásobné prihlúple hanobenie už vyššie spomínanej Novomeského busty na košickom sídlisku istým známym psychotickým „performerom“. Keď sa spojí nevedomosť s nenávisťou u dospelých ľudí, je na ňu niekedy odpovedať ťažšie ako na naivné detské otázky.
Autor: Peter Bilý
Článok bol publikovaný v denníku Pravda 8.9.2016; prevzatý so súhlasom autora.
Peter Bilý bol roku 2000 víťazom Hlavnej ceny na XV. ročníku Literárnej Senice Ladislava Novomeského.
