Očami porotcov - Nejde o výhru 100 eur či igelitku knižiek...

Na tohtoročnom knižnom veľtrhu Bibliotéka (8. - 11. novembra 2018) sa opäť dalo inšpirovať. Do propagácie kníh, čítania i túžby po poznaní zakomponovali autori a vydavatelia aj iné príťažlivé médiá a prostriedky, zapojili ilustrátorov.

Gitara, scénka s bábkami, spev, tanec, fujara a iné hudobné nástroje na besedách so spisovateľmi a básnikmi či prekladateľmi podporovali i prebúdzali záujem o knihy. Na výstavných stánkoch poslanie veľtrhu i knižníc vystihovali tiež citáty. Orhan Pamuk svoju skúsenosť s pokladmi kníh zaznamenal takto: „Jedného dňa som prečítal knihu a celý môj život sa zmenil.“

Kniha dáva krídla, podnecuje k zamysleniu, prináša relax. Vedie aj ku konkrétnej zmysluplnej aktivite.

Na Bibliotéke sme sa stretli i s bývalými i súčasnými porotcami Literárnej Senice. Spisovateľ - docent Pavol Rankov z Katedry knižničnej a informačnej vedy z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave napríklad priblížil na jednom z pódií Literárneho informačného centra najnovší preklad románu Bellevue do bulharčiny od slovenskej autorky žijúcej v Taliansku Ivany Dobrakovovej. Postaral sa oň Asen Milčev, autor asi desiatky prekladov, ktorými našu literatúru šíri po Čiernomorí.

Vysokoškolský pedagóg z Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre docent Igor Hochel (tiež bývalý porotca v LSLN) sa usiluje, aby sa zaujímavé bulharské tituly dostali k nám. Novinku – zbierku poézie (Som ako morská voda) v jeho preklade predstavila (v Londýne žijúca donedávna aj na Záhorí pedagogicky pôsobiaca) Bulharka Dimana Ivanovová. Bola už po dvakrát aj účastníčkou na našom Letnom medzinárodnom poetickom festivalu Po stranách Moravy, spoločne organizovanom knižnicami, literárnymi klubmi a ďalšími spoluorganizátori z Hodonína, Senice, Smrdák, Južnej Moravy a Záhoria.

V čase Bibliotéky už mali za sebou skúsenosti s hodnotením úrovne tohtoročných prác aj noví porotcovia, zapojení do hodnotenia XXXII. celoštátnej autorskej súťaže Literárna Senica Ladislava Novomeského 2018 po prvý raz – Soňa Uríková a Marek Vadas (obaja z Literárneho informačného centra).

Aké to bolo – hodnotiť úroveň prózy pre Marka Vadasa? „Už mám skúsenosti s porotcovaním. Hodnotil som poviedky v súťaži Kaliho Bagalu Poviedka. Veľmi ma baví – hodnotiť. Hlavne som rád, že toľko ľudí sa zaoberá literatúrou. Lebo, keď niekto píše poviedky, s tým automaticky počítam, že aj číta literatúru. Takže je to pre mňa potešiteľné.“ Soňa Uríková: „Bola to veľmi zaujímavá skúsenosť, pretože ja ich nemám ešte toľko s porotcovaním. Ale všímam si, že každá súťaž si priťahuje svojich autorov, alebo ako keby druh textov, že je to naozaj rozdielne. Zatiaľ som bola napríklad v porote v Literárnom Zvolene, v Poviedke. Vidím, že naozaj tie tendencie sú iné v každej súťaži, a netýka sa to len žánru. Lebo niekde som hodnotila aj poéziu aj prózu. Každá súťaž si ťahá iné texty. To je veľmi zaujímavé. Myslím si, že Literárna Senica je výborná v tom, že je ešte takto rozkategorizovaná. Je vidieť, že sa naozaj tak zhluknú jednotlivé vekové skupiny, potom sa to dá oveľa lepšie, jednoduchšie porovnávať medzi sebou v rámci kategórie.“ Keď porovnáte prácu porotcu a prácu súťažiacej, je veľký rozdiel v zodpovednosti porotcu? Soňa Uríková: „Snažím sa myslieť na to, že by som chcela podporiť toho mladého autora. Sama viem, čo to znamenalo pre mňa, keď som súťažila. Ak vidím, cítim za nejakým textom talent, mám pocit, že by ho bolo potrebné, alebo by sa mohol, ďalej rozvíjať. Tak chcem, aby to bol text, ktorý by bol aj ocenený, podporený. Som rada, keď sa stretnem s tým autorom. Mám pocit, že ako som si to ja sama vážila, tie návštevy súťaží, že rovnako si to vážia autori, keď ja som v pozícii porotcu.“

Zostal vo vás nejaký mimoriadny talent, ktorého literárny rast budete sledovať pozornejšie? Marek Vadas: „Najvýraznejším talentom bola Emma Vičanová, ktorej sme aj odporučili Cenu Literárneho informačného centra. Naozaj vyčnievala a uspela by aj v tej tretej kategórii, kde písali starší.“ Čím prečnievala? „Kultivovanosťou štýlu, jazykom, ktorý je už naozaj vycibrený. Ale aj v iných kategóriách boli určite texty hodné povšimnutia. Napríklad v tej prvej kategórii za tretie miesto mala autorka síce určité nedostatky (nadmerné používanie metafor), ale ten jazyk bol určite vyspelosťou až neprimeraný veku. Aj tajomnosť tej prózy bola veľmi zvláštna. Tú by som určite ešte sledoval. Ale nakoniec sa s nimi všetkými stretnem pri odovzdávaní cien.“

Kto spomedzi tohtoročných súťažiacich v Senici sa vďaka svojmu talentu dostal do zorného poľa Sene Uríkovej? „Ja som sa stretla s menom Marianna Ibrahimi už niekedy predtým. Viem, že je to veľmi talentované dievčatko. Ono, častokrát v tej najnižšej kategórii, je veľmi ťažké povedať, čo v tom dieťati drieme. Ale, myslím si, že u nej naozaj vidieť, že je tam talent, s ktorým sa oplatí pracovať. A veľmi sa mi páčila práca Emmy Vičanovej. To je tiež meno, ktoré sa oplatí sledovať do budúcnosti. Čiže ešte v tej stredoškolskej kategórii, a verím, že má pred sebou tvorivú budúcnosť.“

Na rozdiel od Marka Vadasa, ktorý na literárne súťaže svoje práce neposielal, Soňa Uríková áno. Bola mnoho ráz ocenená, organizuje tvorivé dielne na Medziriadkoch. Čo teda odkáže tým, ktorí nesúťažia, ani nejdú s kožou na trh ani s poéziou ani s prózou pred odbornú porotu? „Myslím si, že je to veľmi dôležité...Nejde o to, či vyhráte nejakých 100 eur v súťaži alebo vám dajú igelitku knižiek. O to naozaj vôbec nejde. To gro je v tom, že idete von. Že stretnete svojich kolegov. Dostanete spätnú väzbu, či už jednorázovú na seminári, alebo dlhšiu, ako to robíme my...Naozaj je to dôležité hlavne pre mladých autorov, aby vedeli, že ten literárny život je dôležitý, že tá komunita má čo ponúknuť a že treba do nej patriť.“