190. výročie narodenia Viliama Paulinyho-Tótha
ŽIVOT A DIELO VILIAMA PAULINYHO-TÓTHA A LADISLAVA PAULINYHO
Ľudmila Ďuranová
Paulinyovci patria v dejinách slovenského národa medzi popredné rodiny a rody, ktorých členovia sa natrvalo zapísali do našich dejín predovšetkým v období národného obrodenia. V našej kultúre z nich vynikali viaceré významné osobnosti – najmä evanjelickí kňazi, cirkevní hodnostári a učitelia, z ktorých mnohí boli aj literárne a politicky činní. Dodnes sa konalo už niekoľko odborných seminárov o členoch tohto rodu, bolo vydaných viacero publikácií a vedeckých štúdií, vo štvrtom zväzku lexikografického diela Slovenský biografický slovník (Martin 1990) sú o jednotlivých predstaviteľoch pomerne rozsiahle životopisné heslá. Najstarší Paulinyovci pochádzali zo Sedmohradska a na území Slovenska sa usadili koncom 16. storočia. S mestom Senica sú úzko spojení, dá sa povedať, dvaja z najvýznamnejších Paulinyovcov, a to spisovateľ, novinár, redaktor, politický a kultúrno-osvetový činiteľ Viliam Pauliny-Tóth a jeho strýko spisovateľ, publicista a cirkevný historik Ladislav Pauliny. V tomto roku (2016) si zároveň kultúrna verejnosť pripomína ich dve výročia: 25. apríla 2016 to bolo 110. výročie úmrtia Ladislava Paulinyho a o pár dní 3. júna 2016 190. výročie narodenia Viliama Paulinyho-Tótha.
Viliam Pauliny-Tóth
( 3.6. 1826 Senica – 6.5. 1877 Martin)
Osobnosť Viliama Paulinyho-Tótha sa všeobecne hodnotí ako osobnosť mnohostranných záujmov, pretože do národných dejín vošiel ako spisovateľ (básnik, prozaik a dramatik), organizátor slovenského národného i literárneho života, novinár (redaktor a publicista), spoluzakladateľ a neskôr výkonný podpredseda Matice slovenskej, politik a poslanec uhorského snemu, horlivý národovec, usilujúci sa o spojenie roztrieštených síl národa.
Viliam Pauliny-Tóth sa narodil 3. júna 1826 v Senici v rodine evanjelického farára Fridricha Viliama Paulinyho (1789 – 1827) a Kristíny Paulinyovej, rodenej Dedinskej (1805 – 1840). Nemal ešte ani 2 roky, keď mu zomrel otec, preto sa matka presťahovala k príbuzným do Zemianskeho Podhradia. V roku 1837 sa druhý raz vydala za Michala Dionýza Doležala (1783 – 1846), ktorý sa stal jeho otčimom. Neskôr po adopcii Jánom Tóthom (strýkom jeho manželky Vilmy), prijal k svojmu menu aj meno Tóthovcov.
Viliam Pauliny-Tóth absolvoval v rokoch 1832 – 1834 základné vzdelanie v Novom Meste nad Váhom, 1834 – 1836 v Senici a 1836 – 1837 v Komárne. Potom v rokoch 1838 – 1843 študoval na evanjelickom gymnáziu v Modre, kde bol členom Ústavu reči a literatúry československej, 1843 – 1846 na evanjelickom lýceu v Bratislave (kde bol poslucháčom Ľudovíta Štúra). R. 1846 pôsobil ako vychovávateľ v šľachtických rodinách v Kovine (v bývalej Juhoslávii) a v Horných Príbelciach, 1847 – 1848 učil na lýceu v Kremnici, kde intenzívne prežíval revolučnú politickú situáciu a svoje pocity vyjadril vo viacerých revolučných básňach. Policajná vrchnosť ho dala 24. septembra zatknúť a on pod hrozbou smrti vstúpil do košútovskej armády, čo mu niektorí národovci ostro zazlievali. R. 1849 však dezertoval a pridal sa k slovenským dobrovoľníkom.
Po revolúcii pôsobil v štátnej službe. R. 1850 bol úradníkom na župnom úrade v Trenčíne a podslúžnym v oslansko-rudnianskom okrese, 1851 – 1853 hlavným slúžnym v Bytči, 1853 – 1860 stoličným komisárom v Kecskeméte, kde sa oženil s Vilmou Tóthovou a narodilo sa im 11 detí, 4 z nich však zomreli v detskom veku. R. 1860 odišiel zo štátnej služby a venoval sa národnej práci. V rokoch 1861 – 1863 žil v Budíne, kde vydával časopisy Černokňažník a Sokol, 1863 – 1867 bol redaktorom v Skalici, od 1867 pôsobil v Martine ako popredný predstaviteľ slovenského národného života.
Viliam Pauliny-Tóth začal literárne tvoriť už v študentských rokoch, sprvu najmä subjektívne ladenú romantickú poéziu, neskôr sa venoval písaniu vlasteneckých národno-agitačných a sociálno-politických básní, niektoré s humoristicko-satirickým zameraním. Viaceré z jeho básnických textov znárodneli a vyšli knižne v básnických zbierkach Staré a nové piesne Viliama Podolského (1866) a Básne Viliama Paulinyho-Tótha (1877). V prozaických prácach popri romantických prvkoch uplatňoval aj prvky dokumentarizmu, napr. v historickej próze Trenčiansky Matúš (1871), v spomienkových prácach Tri dni zo Štúrovho života, Volebné rozpomienky (obe 1870), v autobiografickej próze Trinásta pieseň (1862). V rokoch 1866 – 1870 vydal výber vlastných i preložených próz v 4 zväzkoch Besiedok. Jeho prvotinou v oblasti dramatickej tvorby bola alegorická veršovaná skladba Ľudská komédia (1862), potom písal najmä veselohry: Kocúrkovský bál (1862) a Pansláv (1867). Popri vlastnej tvorbe prekladal a voľne adaptoval prozaické a dramatické diela z viacerých európskych literatúr.
Výrazný podiel na rozvoji slovenského literárneho života mal aj ako literárny kritik, redaktor a vydavateľ časopisov Černokňažník (1861 – 1864), Sokol (1862 – 1869), ako spoluzakladateľ Pešťbudínskych vedomostí, hlavný redaktor Národných novín (1871 – 1874), pod menom Jána Nepomuka Bobulu vydal 2 zväzky ľudového politického časopisu Jánošík (1862 – 1863). Venoval sa tiež tvorbe publicistických a politických prác, napr. Slovenský Vlastimil (1865), Príhlas Matice slovenskej (1867), Listy ku slovenskému Tomášovi (1870), Slovenčina v spoločenskom živote (1873). V spise Slovenské bájeslovie (1876) dokumentoval právo slovenského národa na slobodný rozvoj.
S politickou žurnalistikou súvisela jeho účasť na verejnom živote v memorandovom a matičnom období. V roku 1861 bol spoluorganizátorom memorandového zhromaždenia v Martine a členom delegácie, ktorá predložila Memorandum národa slovenského uhorskému snemu. Neskôr viackrát kandidoval vo voľbách do uhorského snemu, v rokoch 1869 – 1872 bol poslancom za dolnozemských Slovákov okresu Kulpín, na sneme bránil práva národností a predložil návrhy 8 zákonov, ktoré vypracoval Andrej Červenák. Svoj poslanecký program odvodzoval z koncepcií Starej školy slovenskej, usiloval sa však o zjednotenie všetkých slovenských politických síl pri obrane národných záujmov.
Viliam Pauliny-Tóth mal významný podiel na založení a rozvoji Matice slovenskej, ako jej prvý podpredseda v rokoch 1866 – 1875 podporoval predovšetkým jej edičnú činnosť, s Františkom Víťazoslavom Sasinkom zostavoval prvý slovenský vedecký časopis Letopis Matice slovenskej, zdôrazňoval potrebu vydávania populárnych spisov orientovaných na pozdvihnutie hospodárskeho a sociálneho stavu slovenského ľudu. Bránil Maticu slovenskú proti útokom uhorských vládnucich kruhov a osobitne proti jej zatvoreniu. Počas účinkovania v Matici slovenskej bol iniciátorom či účastníkom ďalších aktivít: ako správca slovenského evanjelického patronátneho gymnázia, spoluzakladateľ Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku, Živeny i Sporiteľne v Martine.
Viliam Pauliny-Tóth zomrel vo veku nedožitých 51 rokov 6. mája 1877 v Martine. Nevytvoril síce vrcholné mysliteľské ani literárne hodnoty doby, obetoval však svoju prácu potrebám národa, bol nadšencom a poprednou osobnosťou, ktorá svojou rôznorodou činnosťou suplovala nedostatok národných inštitúcií a udržiavala tlejúcu iskru národného života.
Ladislav Pauliny
(1.7. 1815 Zemianské Podhradie – 25.4. 1906 Senica)
Narodil sa v roku 1815 v Zemianskom Podhradí, o presnom dátume jeho narodenia však existujú dohady. V matrike je zapísaný dátum 1. júla 1815, on si vo svojom rodokmeni uvádzal dátum 27. júna. Dá sa preto predpokladať, že skutočným dátumom narodenia je ten, ktorý uvádza sám Pauliny, a zápis v matrike je dátumom krstu. Ladislavov otec Žigmund Pauliny (1750 – 1831) bol evanjelickým farárom v Zemianskom Podhradí a Ladislav pochádzal z jeho druhého manželstva s Annou Dedinskou, rod. Šimonovičovou (1777 – 1854), ktorá bola tiež vdovou.
V rokoch 1821 – 1827 navštevoval Ladislav ľudovú školu v Zemianskom Podhradí a v Senici, 1827 – 1828 študoval na gymnáziu v Győri, 1828 – 1836 bol poslucháčom filozofie a teológie na evanjelickom lýceu v Bratislave. V roku 1836 si zarábal na ďalšie štúdium ako vychovávateľ v rodine Borčickovcov v Záriečí pri Púchove. Potom odišiel do Viedne, kde v roku 1840 skončil teologické štúdium a bol vysvätený za evanjelického kňaza. Najskôr pôsobil krátko ako kaplán v Myjave a už od septembra 1840 sa stal farárom v dedinke Prietrž a tu prežil 55 rokov svojho života. Oženil sa s Julianou Geržovou (1822 – 1885) a narodilo sa im 7 detí, 2 z nich zomreli v detskom veku. Od roku 1895 žil na dôchodku v Senici v rodine svojej dcéry Ľudmily (1850 – 1916) a jej manžela Jána Bežu (1842 – 1905), významného senického kníhtlačiara. Do Senice sa uchýlil už ako vdovec, jeho manželka zomrela v Prietrži v roku 1885.
Už počas štúdií v Győri sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom, ale priateľskejšie vzťahy s ním nadviazal až na lýceu v Bratislave, kde sa začalo aj jeho desiatky rokov trvajúce priateľstvo s Jozefom Miloslavom Hurbanom. Bol členom Štúrovej družiny a jeden z jeho najbližších spolupracovníkov, podieľal sa na organizovaní všetkých významných podujatí, bol spoluzakladateľom Spoločnosti česko-slovanskej. Zúčastnil sa aj na pamätnom výlete štúrovcov na Devín 24. apríla 1836, na ktorom prijal druhé meno Branislav a neskôr ho používal pri svojom pseudonyme Podolinský. R. 1842 bol členom delegácie so Slovenským prestolným prosbopisom a v roku 1844 bol spolu Jozefom Miloslavom Hurbanom opäť u cisára Ferdinanda I. vo Viedni s ponosami Slovákov. Bol aj zakladajúcim členom spolku Tatrín. V revolučnom období 1848 – 1849 sa aktívne zúčastnil na príprave všetkých troch dobrovoľných výprav.
Na začiatku svojho pôsobenia v Prietrži sa okrem pastorizačnej práce venoval najmä národno-buditeľskej činnosti. V roku 1845 tam založil spolok striedmosti a neskôr peňažné družstvo, propagoval ovocinárstvo, včelárstvo a moderné formy hospodárenia. V 60. rokoch podporoval založenie Matice slovenskej, patronátne slovenské gymnáziá v Revúcej, Martine a v Kláštore pod Znievom, bol mecénom slovenských a moravských študentov, zástancom československej vzájomnosti a členom spolku Radhošť.
Ladislav Pauliny zameral na národno-buditeľské ciele aj svoju literárnu tvorbu. Do prvého ročníka almanachu Nitra (1842) prispel humoristickou poviedkou Výlet do Kocourkova, ktorou nadviazal na satirické dielo Jána Chalupku. Ku kocúrkovskej téme sa vrátil v roku 1862 voľným pokračovaním Výletu do Kocúrkova, uverejneným v časopise Černokňažník. Jeho najvýznamnejším dielom bola obsiahla alegorická básnická skladba Hrdoš alebo stratený generál (publikovaná v roku 1847 v almanachu Nitra), v ktorej vychádzal zo slovenských ľudových povestí. Venoval sa aj písaniu príležitostnej poézie. Na začiatku 70. rokov sa zameral na publicistickú tvorbu a v časopisoch Cirkevné listy, Korouhev na Sionu, Slovenské pohľady a iných uverejňoval štúdie a články o národných a cirkevných dejinách. Za vrchol jeho bádateľského úsilia v poznaní cirkevnej histórie Slovenska možno pokladať 4-zväzkové dielo Dejepis superintendencie nitrianskej (1891 – 1894), ktoré je cenným príspevkom k miestopisným, všeobecným, kultúrnym i cirkevným dejinám západného Slovenska. Napísal aj biografické portréty o Jonášovi Koledánovi (náboženský spisovateľ, 1640 – 1701), Danielovi Krmanovi (barokový spisovateľ, cirkevný hodnostár, 1663 – 1740), Štefanovi Moyzesovi (národno-kultúrny dejateľ, cirkevný hodnostár, prvý predseda Matice slovenskej, 1797 – 1869), štúdiu o kristianizačnej misii Cyrila a Metoda, o evanjelických synodách, tolerančnom patente, slovenskom prosbopise, národnostných otázkach.
Na záver treba ešte spomenúť zásluhy Ladislava Paulinyho v prietržskej cirkvi. Každých šesť rokov dával opravovať starý artikulárny chrám, zaslúžil sa o postavenie novej školy a hospodárskych budov pri fare. Ladislav Pauliny sa dožil vysokého veku, zomrel ako 91-ročný 25. apríla 1906 v Senici, kde je aj pochovaný.
