Veľkosť textu
Pondelok, September 26, 2016

Štyri desaťročia po odchode básnika na literárne nebesá

Štyri desaťročia po odchode básnika na literárne nebesá

Text a foto: Milan Soukup


XXX. Literárna Senica Ladislava Novomeského 2016 má 30. septembra uzávierku súťaže

4. septembra 2016 uplynulo už 40 rokov od úmrtia politika, publicistu, no najmä európsky uznávaného básnika Ladislava Novomeského (1904-1976). 1. decembra tohto roku vyhlásime výsledky a odovzdáme ceny najlepším už v XXX. ročníku celoslovenskej autorskej súťaže nesúcej poetovo meno – Literárnej Senice Ladislava Novomeského 2016. Poetické, prozaické, či krátke dramatické útvary - súťažné práce možno do Záhorskej knižnice v Senici posielať už iba do 30. septembra 2016 vrátane.

Piedestál básnika

27. decembra 1904 sa v Budapešti senickým rodičom narodil malý Ladislav, ktorý až do roku 1918 vyrastal v meste, ktoré budovali aj liptovskí murári stvárnení v románe Tisícročná včela od Petra Jaroša, dlhoročného predsedu Spoločnosti Ladislava Novomeského. Učiteľský ústav navštevoval v Modre, kde v sirotinci vyrástol aj iný veľký slovenský básnik Ján Smrek. Smrek k svojej päťdesiatke dostal 15. decembra 1948 od vtedajšieho povereníka pre školstvo a kultúru Slovenskej národnej rady Ladislava Novomeského s gratuláciou aj finančný dar. V poďakovaní zaň 17. decembra okrem iného píše: „...vieš iste…,že som ako chlapec rástol v modranskom sirotinci. Je dávnou mojou túžbou môcť sa raz tomuto šľachetnému ústavu odvďačiť i odmeniť. Nebol som však nikdy dosiaľ v takej situácii, až teraz, keď dostávam dar od Tvojho povereníctva. Pokladám si za povinnosť informovať Ťa, že celý tento dar, 25 000 Kčs, venujem modranskému sirotincu...“

Peripetie života, postoje i občianska rehabilitácia

Vyštudovaný učiteľ, externe študujúci na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, k svojmu menu svojím životom postupne priradil rad ďalších prívlastkov. Ľavicový politik, publicista, sociálne cítiaci a medzinárodne uznávaný poeta, antifašista,  osobnosť v protihitlerovskom odboji, spoluorganizátor Slovenského národného povstania, predstaviteľ medzivojnovej a povojnovej inteligencie i vtedajšej moci, krstný otec takých významných ustanovizní, inštitúcií či škôl ako boli Slovenská filharmónia, Slovenská národná galéria a Vysoká škola výtvarných umení. Vánky, vetry a víchrice čias, v ktorých Ladislav Novomeský pôsobil, z neho „urobili“ aj väzneného novinára z proletárskej tlače a komunistickej strany v Čechách a na Slovensku. Spájal v období druhej svetovej vojny rôzne konfesie a prúdy slovenského politického a literárneho života. Bol účastníkom londýnskych rozhovorov o povojnovej budúcnosti a spolupráce východného a západného zahraničného odboja v novom Československu. Často diskutovanou bola etapa politikovho a poetovho života, keď ním „zmietlo“ označenie za „buržoázneho nacionalistu“ , následné väznenie, prepustenie (s už podlomeným zdravím) a neskôr aj občianska rehabilitácia a návrat do literatúry, kultúry a verejného života. Zastával i významné posty v spoločnosti v československej federácii. Uznaním osobnostných a literárnych kvalít Ladislava Novomeského boli i pozície predsedu Matice slovenskej, Spolku slovenských spisovateľov, alebo v roku 1968  návrh na jedného z kandidátov na post prezidenta ČSSR.
Od roku 1963 až do svojej smrti  (4. septembra 1976) žil Ladislav Novomeský v paneláku na Martinčekovej ulici číslo 32 v Bratislave.

Storočnica narodenia L. Novomeského bola súčasťou kalendára UNESCO.

Tohto roku si pripomíname 80 rokov od Novomeského zástoja pri spoluorganizovaní Kongresu slovenských spisovateľov, vedeckých pracovníkov a publicistov s medzinárodnou účasťou v Trenčianskych Tepliciach (1936). Bol výnimočný tým, že varoval pred hrozbou nastupujúceho fašizmu, zasadil sa o podporu svojbytného rozvoja slovenského jazyka, literatúry a kultúry a inicioval ich otváranie sa Európe.

Básnikov návrat do Senice

V Senici pri 75-ročnici od básnikovho narodenia avizovali za účasti ministra kultúry Slovenskej socialistickej republiky, básnika Miroslava Válka, zrod Múzea L.N., ktoré v senickom parku s nadživotnou sochou Ladislava Novomeského od Jána Kulicha slávnostne otvorili roku 1984. Dnes je iba budovou DAV-u, určenou pre mládež, patriacou pod Centrum voľného času v Senici, so skromným kútikom informácií o literátovi.
Keď Okresná knižnica, dnes už Záhorská knižnica v Senici, štartovala vtedy regionálnu autorskú súťaž mladých literárnych talentov, zďaleka nebolo jasné, že
podpora a rozvoj poetických a prozaických talentov, najskôr iba zo Záhoria a od roku 1996 už z celého Slovenska, nájde v Senici také tvorivé zázemie a podnetné prostredie. Celoslovenskou súťažou sa LSLN stala vo svojom X. ročníku, pri vyhlasovaní výsledkov za účasti vtedajšieho prezidenta Slovenskej republiky Štefana Gašparoviča.
Dnes sa na životaschopnosti, perspektívnosti a zmysluplnej aktivite v  celoslovenskej autorskej súťaži podieľajú s Trnavským samosprávnym krajom, Záhorskou knižnicou Senica, Mestom Senica, Spoločnosťou Ladislava Novomeského Bratislava, Národným osvetovým centrom Bratislava, Literárnym informačným centrom Bratislava, Spolkom slovenských spisovateľov Bratislava a Záhorskou  galériou Jána Mudrocha v Senici mnohí obetaví básnici, spisovatelia, knihovníci i pedagógovia. Popri župných či mestských projektoch a grantoch, peňažných injekciách z literárnych spolkov a organizácií, pri vydávaní bulletinov víťazných prác je významnou tiež finančná podpora Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

Tri desaťročia podpory talentov

Pri tohtoročnom jubileu si pripomenieme spolu s dielom básnického inšpirátora Ladislava Novomeského i celú plejádu poetov, spisovateľov či literárnych kritikov, ktorí súťaži pomáhali rásť, napredovať a do literárneho života nasmerúvať už stovky talentov. Medzi zaslúžilými sú – Ján Majerník, Lýdia Vadkerti-Gavorníková, Ladislav Ballek, Peter Jaroš, Drahoslav Machala a mnohí ďalší literáti, ktorí talentom „požehnávali“ z porôt, seminárov, tvorivých dielní, besied, rozborov ocenených prác či zo stránok bulletinov alebo priamo v Senici pri odovzdávaní cien najlepším.
Ešte do 30. septembra vrátane (rozhoduje dátum z poštovej pečiatky) môžu ctitelia poetickej a prozaickej múzy svoje práce do Záhorskej knižnice v Senici poslať v XXX. ročníku autorskej súťaže Literárna Senica Ladislava Novomeského 2016. Porota posúdi mieru ich talentu, výsledky vyhlásime a ceny najlepším odovzdáme v Senici 1. decembra 2016. Želáme veľa úspechov všetkým, ktorí jubileum – 30 rokov podpory a rozvoja literárnych talentov pri 40. výročí úmrtia básnika Ladislava Novomeského oslávia svojou autorskou kvalitou a kreativitou.

Anketa Kniha Záhoria 2015

Anketa Kniha Záhoria 2015

Dnes bolo spustené hlasovanie ankety Kniha Záhoria 2015.

Hlasovať bude možné do 30.9.2016 vrátane.
Číslo uvedené pod anketou znamená počet možných hlasovaní, nie počet hlasov pre konkrétny titul.
Výsledky hlasovania budú zverejnené v októbri 2016.

Propozície súťaže

Zoznam nominovaných kníh

Hlasovanie

Spomienky na literátov Martina Orgoníka a Vladimíra Jamárika v Kunove

Spomienky na literátov Martina Orgoníka a Vladimíra Jamárika v Kunove

Fotogaléria

Text a foto: Milan Soukup


Súčasťou Kunovských hodov sa v sobotu 20. augusta 2016 v Kunove, ktorý je už 40 rokov miestnou časťou Senice, stali i spomienky na sté výročie tragickej smrti ľudového básnika Martina Orgoníka Kunovského  (28. 5. 1887 Kunov - 17. 3. 1916 Bratislava) i 95. výročie narodenia a 5. výročie úmrtia učiteľa, regionálneho historika, archeológa a literáta Vladimíra Jamárika (21. 9. 1921 Kunov - 5. 9. 2011 Kunov).
Na obe osobnosti kunovských rodákov sme spomínali na hodových slávnostiach, keď primátor Senice Branislav Grimm a ďalší hostia uviedli do života po obnove Kunovskú zvonicu, postavenú roku 1860, a Starú ľadovňu - zaujímavý objekt spojený s hospodárskym životom a históriou miestnej časti Senice. K udalosti z predchádzajúceho augustového víkendu sa vraciame vo fotogalérii.
Vo fonde Záhorskej knižnice v Senici odkaz poeta Martina Orgoníka Kunovského i
prínosy  regionálneho historika Vladimíra Jamárika pre zachovanie našej historickej pamäti o mnohých etapách dejín Senice a Záhoria  možno vystopovať z publikácií – LITERÁRNY KUNOV od Vladimíra Jamárika, roku 2001 vydanej Záhorskou knižnicou v Senici, či z Jamárikových publikácií KUNOV 555 ROKOV a NEZNÁMA SENICA, ktoré  Mesto Senica vydalo v rokoch 2006 a 2007.
Archeologické, národopisné a iné exponáty, písomnosti, zápisy a rukopisy z tvorby a zbierok Vladimíra Jamárika sa isto stanú oporou pri zrode Mestského múzea v Senici. Jeho archeologické nálezy sa už stali súčasťou viacerých slovenských expozícií (Bratislava, Nitra,…) a ďalšie daroval za svojho života tiež Záhorskému múzeu v Skalici.

Pribudli osobnosti na Záhoráckej stene slávy

Pribudli osobnosti na Záhoráckej stene slávy

Fotogaléria

Text a foto: Milan Soukup


Renomovaný libretista Pavol Braxatoris a úspešná režisérka Anna Gamanová

Vo štvrtok 18. augusta 2016 v rámci hudobnej akcie „Nočná Senica“ primátor mesta Branislav Grimm a prezident „recesistickej“ Záhoráckej svojpomocní sebjestační republiky (ZSSR) Pavol Nemec Lelín odhalili na Záhoráckej stene slávy senického domu kultúry dve nové „hviezdičky“ s menami celoslovensky významných osobností spojených s populárnou hudbou a divadlom.

Libretista Pavol Braxatoris (1909-1980)

Pavol Braxatoris sa narodil ako siedme dieťa v rodine evanjelického kňaza, básnika, redaktora a prekladateľa Martina Braxatorisa - Sládkovičova (1863-1934). Bol vnukom štúrovského básnika Andreja Sládkoviča (1820-1872). Jablko teda nepadlo ďaleko od stromu.
Do svojich 45 rokov pracoval P. Braxatoris v Senici. Od 22. januára 1946 bol prednostom ONV. „Mojimi hlavnými zásadami pri výkone úradnej funkcie boli: ľudskosť, spravodlivosť a sociálny cit. Dodržiaval som ich často na úkor svojej popularity u politických činiteľov.“ Píše sa v knihe Zory Ševčíkovej (1939) - libretistovej dcéry - nazvanej „Pavol Braxatoris“. V Galérii osobností slovenského divadla ju nákladom 200 kusov roku 1998 vydalo Združenie slovenských divadelných teoretikov a kritikov vo Vydavateľstve Talia Press.
Na Záhoráckej stene slávy sa ocitol P. Braxatoris ako „dvorný“ libretista hudobného skladateľa Gejzu Dusíka (1907-1988), s ktorým spolupracoval 4 desaťročia. Vďaka piesňam tejto zohranej dvojice sú mnohé už nesmrteľnými melódiami a operetnými áriami. Libreto Dusíkovej Modrej ruže – kráľovnej medzi slovenskými operetami  napísal ako 25-ročný. Premiéru mala roku 1939.
Texty prvých dvoch tanečných piesní k hudbe Josefa Stelibského (1909-1962) napísal Pavol Braxatoris už počas štúdia práv na Karlovej univerzite v Prahe (1933) zavŕšeného doktorátom. S Gejzom Dusíkom spoločnú „hviezdnu“ púť históriou slovenskej operety a populárnej hudby ako jej spoluzakladatelia odštartovali roku 1934  keď sa Pavol Braxatoris stal koncipistom na Krajinskom súde v Bratislave. Od 6. septembra už pracoval na Okresnom národnom výbore v Senici. Od 1. augusta 1935 bol právnikom a priestupkovým sudcom na Okresnom úrade v Senici.  Jeho manželka Emília, rodená Krištofová, s ktorou sa vzali 10. júna 1936, bola ctiteľkou slovenského  ľudového umenia a v niektorých operetách hrala.
Do svojich 45 rokov žil Pavol Braxatoris v Senici a štvrť storočia prežil s rodinou v Bratislave. Tam bol od roku 1953 i riaditeľom sekretariátu Zväzu slovenských skladateľov, pracoval v Mestskom múzeu (1961-1974), skladal texty piesní, prekladal a tvoril operetné libretá. „Touto činnosťou snažím sa prispieť k úsiliu o vytvorenie novej operety, ktorá vedľa zábavnej funkcie má i výchovné poslanie. Doterajšie pekné úspechy operiet Zlatá rybka (1954) a Hrnčiarsky bál (1956) dodávajú mi chuť do ďalšej práce.“ Konštatuje P. Braxatoris v knihe  označenej  ako „vyznanie potomkov tomuto neskonale skromnému láskavému a pracovitému človeku“. Jeho druhá dcéra Alexandra Braxatorisová (1937-2012) bola dramaturgičkou, prekladateľkou a tiež libretistkou.
Viac ako dvesto piesní, libretá siedmich operiet, preklady libriet operiet zahraničných autorov (Lehár, Strauss,...) Aj to bol Pavol Braxatoris. Dodnes v éteri u nás i v zahraničí znejú piesne dvojice Dusík-Braxatoris interpretované poprednými spevákmi. Sú značkou najvyššej kvality a vynikajúcim kultúrnym vývozným artiklom. Dôkazom môžu byť  mnohé zľudovené - Rodný môj kraj, Tak nekonečne krásna, Marína, Len bez ženy, Tá modrá ruža vám povie, Čo sa mi môže stať, Pieseň o rodnej zemi, Ja som optimista…

Režisérka a učiteľka Anna Gamanová (1958-2001)

1. septembra 2016 uplynie už 15 rokov od úmrtia pedagogičky - duše Literárno-dramatického odboru Základnej umeleckej školy v Senici – Anny Gamanovej, ktorej meno na Záhoráckej stene slávy pribudlo po zásluhách o divadlo, prednes umeleckého slova a rozvíjanie práce s hereckými talentmi. Prostredníctvom lásky k divadelnej múze - Tálii kliesnila mládeži i chodníčky a cesty k literatúre.
Hoci zomrela ako 43-ročná, mnohí súčasní bábkoherci, činoherci, muzikáloví i televízni herci, ktorí zakotvili na profesionálnych scénach na Slovensku i v Česku, môžu Anne Gamanovej vďačiť za to, čo v nich prebudila, trpezlivo pestovala a tvorivo rozvíjala. Angažovala sa tiež v Amatérskej divadelnej únii, pracovala s recitátormi, detskými i dospelými ochotníckymi divadelníkmi. Organizovala ETUD-y (Experimentálne tvorivé umelecké dielne) v netradičných prostrediach, pracovala s M-divadlom, na FEDIM-och (Festivaloch divadla mladých) praxou s mladšími i s rovesníkmi, mladými hereckými, dramaturgickými, scénografickými i režisérskymi talentmi priradila k mestu Senica i prívlastok „divadlom iných inšpirujúce“.
Súbory „Zádrapky“ – Záhorácke dramatické pokusy, ktoré umiestnenie hviezdičky Anny Gamanovej na Záhorácku stenu slávy kedysi odštartovali, pod rovnakým pri Základnej umeleckej škole v Senici pôsobia dodnes.
Hviezdoslavov Kubín, Chalupkovo Brezno, Belopotockého Mikuláš, Scénická žatva v Martine,...tam všade patrili jej odchovanci k najlepším.  S alternatívnymi javiskovými formami žali úspechy i v cudzine (Liverpool, Londýn, Glasgow, Dortmund, Rudolstadt, Ankara...) Režisérkino meno nesie i regionálna súťaž detskej dramatickej tvorivosti okresov Senica a Skalica - Senické zrkadielko Anky Gamanovej.
Bibiána Ondrejková, Helena Krajčiová, Gregor Hološka, Ján Slezák, Miroslava Pavlíková, Zuzana Ožvoldíková, René Parák, Vladimír Adásek, Martina Klimáčková, Daniela Cádrová, Natália Drabiščáková,  Renáta Rundová, Ján Hyža a mnohí iní si  kreatívny režisérsky a pedagogický odkaz Anna Gamanovej nesú v živote naďalej, hoci ona už od 1. septembra 2001 medzi nami nie je.
Jej pokračovateľmi v literárno-dramatickej práci  v divadle, s hereckými i recitátorskými talentmi na Záhorí sú Štefánia Jánošová, Iveta Fodorová, Ľuboslava Pavesková, Jana Kutalová, či z odchovancov M-divadla tiež protagonisti Záhoráckeho divadla zo Senice s režisérom Ivanom Fodorom.

Viac článkov...

Stránka 1 z 29

Začiatok
Dozadu
1

Počítadlo prístupov

mod_vvisit_counterDnes984
mod_vvisit_counterVčera974
mod_vvisit_counterTento týždeň984
mod_vvisit_counterTento mesiac27937
mod_vvisit_counterSpolu766617

Odporúčame

Reklamný prúžok
Reklamný prúžok
Reklamný prúžok
Reklamný prúžok
Reklamný prúžok

Anketa

Kniha Záhoria 2015

Ktorá kniha získa titul Kniha Záhoria 2015?

Michaláč, Jozef: T.G. Masaryk a kopčianska legenda.
Lustigová-Bunčáková, M. - Drahošová, V. : Pavel Bunčák v krajine detstva.
Škubla, Pavol: Zvonice, kostoly a kalvárie Slovenska.
Hatala, Marián: Krok od zmierenia.
Krivský, Dušan: Aj margarety majú tŕne.