Ako sa darí víťazom vlaňajšej XXXI. Literárnej Senice Ladislava Novomeského 2017? Michal Sabol - držiteľ Ceny predsedu Trnavského samosprávneho kraja za poéziu

22-ročný Michal Sabol je študentom učiteľstva akademických predmetov slovenský jazyk a literatúra a výchova k občianstvu na Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Literárnej tvorbe sa začal venovať pomerne neskoro, ako 19-ročný. Práve vrcholí jeho bakalárske štúdium, čiže študijných povinností má neúrekom. Zmenilo jeho vlaňajšie víťazstvo v Senici v kategórii poézie jeho literárny život?
- Zmenilo i nezmenilo. Samotný proces tvorby a aj jej dôvody pre mňa zotrvávajú nemennými. Iné je to v oblasti prezentácie, kde výsledok pomohol mojej tvorbe získať vyššiu mieru relevantnosti.

Darilo sa vám kombinovať alebo rozvíjať v uplynulom roku vaše štúdium a literárne záľuby zároveň?
- Predmet môjho štúdia na Katedre slovenského jazyka a na Katedre filozofie sa s literárnou tvorbou kombinuje skutočne dobre. No blíži sa čas štátnic a odovzdávania záverečných prác, ktorým sa plánujem venovať intenzívne, preto sa po zime pravdepodobne na istý čas literárne odmlčím. Dúfam však, že potom budem mať na tvorbu opäť viac času.

Zúčastnili ste sa po LSLN 2017 aj na inej literárnej súťaži?
- Nezúčastnil, iba tohto roku na Cene Rudolfa Fábryho, odkiaľ zatiaľ nepoznám výsledky. Sústredil som sa najmä na tvorbu nových a postupné okresávanie už napísaných textov pre pripravovanú zbierku básní. To by sa však malo opäť zmeniť. Moje literárne texty, ale i náhľady na poéziu a umenie vôbec, sa dostali do medzinárodného vedeckého štvrťročníka Ostium a nové básne by mali byť tiež publikované časopisecky.

Úspech v LSLN 2017 patrí z hľadiska rozvoja literárnych talentov medzi tie najvyššie ocenenia na renomovaných súťažiach. Vlani ste vyjadrili svoju túžbu a ambíciu – poéziu nielen písať, ale aj žiť. Ako sa vám darí napĺňať tento vysoký cieľ?
- Od vlani sa zmenilo asi len to, že som túto vetu pochopil presnejšie. Nevnímam to viac ako túžbu či ambíciu, ale niečo, čo sa všade naokolo deje osudovo, ľahko a bez akejkoľvek snahy.

V lete sme sa stretli na Námestí oslobodenia v Senici, keď 16. augusta 2018 na podujatí Nočná Senica osádzali slniečka-ozubené kolieska hokejistu Žigmunda Pálffyho a básnika Pavla Stanislava Piusa (tiež bývalého porotcu LSLN) na Záhorácku stenu slávy. Čo robíte vy pre to, aby ste sa raz možno tiež stali známym a obľúbeným (básnikom, spisovateľom alebo pedagógom)?
- Pracujem. To je všetko. Cieľom však vonkoncom nie je stať sa známym alebo obľúbeným, cieľ pri úprimnom vykonávaní týchto povolaní chýba. Človek je naozaj tvorom spoločenským, a mlčať, hoci by to bolo častokrát príjemnejšie, teda nie je možné. Dobrá poézia nemusí byť obľúbenou. A rovnako je to i s ľuďmi. V oblasti umenia konám bez ohľadu.

Od septembra ste v Trnave v ďalšom ročníku UCM. Čo zaujímavé z prečítaných kníh by ste odporučili aj iným?
- Toto leto som sa zameral najmä na českú literatúru. Na mená ako Karel Jaromír Erben, Karel Hynek Mácha, Jan Neruda, ale i „novších“ autorov, ktorých si v súčasnej dobe pokojne dovolím označiť za klasikov, ide najmä o texty Egona Bondyho, Vladimíra Holana, Bohumila Hrabala či Ivana Blatného… Z našich autorov ma naposledy zaujala kniha Caput Mortuum od Michala Habaja, pri ktorej som sa dobre zabavil. Pochopiteľne, tých autorov a textov do pozornosti iným je určite viac.

V štvrťročníku Ostium ste v rozhovore s Petrom Fraňom reagovali aj na takúto otázku: „Má sa podľa vás básnik, umelec či literát „angažovať“ v spoločnosti v otázkach hľadania pravdy? Je preňho akousi „povinnosťou“ vyjadrovať sa k aktuálnemu spoločenskému dianiu?“
- Rozlíšil by som pri tom medzi spoločenskou pravdou a objektívnou pravdou, o ktorej však teraz nebudem hovoriť. Považujem za dôležité, aby umelci hľadali takúto ľudskú pravdu, aby ju svojou prácou a vierou udržiavali pevnou, a nielen zbytočne otvárali ústa. V spoločenskej oblasti je najlepšou činnosťou tá, ktorá je spojená s kompetentnosťou a dôverou. A keby aj bola takáto dôvera nalomená, netreba prepadať hanbe, a pokračovať vo svojej činnosti ďalej. Určite nejde o rezignáciu, ale skôr o komunikáciu činom, ktorá pobáda k uvedomeniu si, že keby bol každý človekom na svojom mieste, svet by vyzeral inak. To je síce len ideál, nič to však nemení na tom, že je úlohou každého jednotlivca aj generácie priblížiť sa k nemu, najviac ako to bude možné.

Čo by ste ako víťaz hlavnej ceny za poéziu na XXXI. ročníku celoštátnej autorskej súťaže LSLN 2017 odkázali tým, ktorí doteraz váhali, či sa do podobných súťaží zapojiť a ísť s kožou na trh – nechať si vlastnú tvorbu posúdiť odbornou porotou?
- Čo by som im odkázal? Nech neváhajú, a zapoja sa. Literárna Senica je súťaž s dlhoročnou tradíciou, dlhodobo si udržiava štatút jednej z najobosielanejších literárnych súťaží na Slovensku a i porotcovské posty bývajú pravidelne kvalitne zastúpené, každopádne, nemajú čo stratiť.

Free Joomla! template by L.THEME